Daniel Fischer
Obrazy
od 6. marca do 6. apríla 2014
Modely vizuálnych metafor
Úloha, ktorou je pre maliara maľovanie, je rovnako hodnotná ako pre skladateľa hudba alebo pre básnika poézia. Nie je predmetom, ale stáva sa výzvou k tvorbe (E.Canetti).
Táto výzva sa vracia k niečomu, čo sa už nemôže zopakovať a v budúcnosti pravdepodobne stratíme aj to, čo už máme, čo sme dosiahli. Náš svet sa skladá z „řádu“, podľa ktorého sme usporiadaní, ktorý nám pomáha zistiť to čo sme a čo znamenáme. Napriek tomu, že sme vymedzení hranicami našej osobnej skúsenosti. Aktívna sila rozumu a intuície v nás vytvára pohyb. Nie je to však príkaz, ale naše rozhodnutie. Existuje v nás predsa niečo ako hrdinstvo mysle, ktoré je podmienkou jedinečnej pravdy, ktoré je predsa udalosťou. Všetko sa to odohráva na území našej mysle. Pre logiku platí, že zmysel, ktorý je v našom prípade v obrazoch Daniela Fischera, má všetky znaky pravdivosti.
Toto Fischerovo logické myslenie, ktoré sa v obrazoch ukrýva, má zreteľné indície transcendentálnych vlastností, naplnených životnou skúsenosťou získanou z vlastnej zvedavosti. Myslieť znamená predierať sa k tomu, čo nie je vopred dané, t.j. klásť si otázky.
Vášeň pre umenie, ktorá je u Fischera zrejmá, nám nedáva niekedy zabudnúť na to čo poznáme a zakrýva nám niečo ako skutočnosť. Možno.
Pravdepodobne existuje niečo ako matematika bytia a logika zmeny či premeny. Niečo ako uznávaný súbor rôznych prístupov a riešení. Platí to aj pre obrazy Daniela Fischera.
Napríklad využitie fotografie alebo hudby možno aj samotného zvuku. Tieto emancipované verzie rôznych médií sa stávajú súčasťou využívania voľnej improvizácie pojmov, ktoré premieňajú či vytvárajú nové vizuálne metafory maľby.
V obrazoch Daniela Fischera vidno pohyb, ktorý zodpovedá jeho túžbe po poznaní, objavovaní nových nevídaných a nepredvídateľných zážitkov. Pravda nie vždy len vizuálnych. Niečo ako metafory, ktoré sa odohrávajú na pozadí viditeľných, ale aj neviditeľných krajín našej mysle. Pripadá mi to ako písanie poézie prstom na nehybnú hladinu vody.
Sú to príbehy v otvorenom priestore krajiny našej mysle, ktoré prežívame pri stretnutí s ľuďmi, ktorí v nás zanechávajú dotyky svojej osobnosti.
Obrazy Daniela Fischera ma privádzajú k otázkam o zmysle maľovania, ktoré je predsa hlboko osobné. Vyžaruje z nich jeho mentálna odolnosť voči svetu, ktorá je podmienkou pre pravdivosť jeho vyjadrenia. Naša existencia medzi zdanlivým pohybom a nehybnosťou nás ale zneisťuje, zatiaľ čo bytie je stále, existencia je vždy premenlivá. Pohyb aj nehybnosť sa predsa navzájom podmieňujú.
Aktívna sila rozumu a prítomnosť našej intuície sú „len“ objektívnou skutočnosťou. Existenciou myslenia je príkaz, teda naše rozhodnutie uvedomovať si sami seba. Emancipované podoby Fischerovej maľby a jej metafor sú inšpirované fotografiou, s hrami s perspektívou anamorfóz, maľbou trompe l´oeil a tiež intímnymi zážitkami, ktoré sa môžu stať predmetom vlastnej improvizácie. A potom môžeme hovoriť aj o zmyslovom vnímaní a prežívaní v čase. Všetko je to vecou nášho rozhodnutia. Záleží len na našej snahe vybrať si. Možno sa pritom objavia na malú chvíľu aj obrysy nového priestoru. Nikdy sa však nedozvieme, ako a kedy sa to skončí.
Svet našej každodennej skúsenosti má predsa svoju logiku, ktorej nič neodolá napriek tomu, že vidíme aj to čo nevidíme.
Táto výzva sa vracia k niečomu, čo sa už nemôže zopakovať a v budúcnosti pravdepodobne stratíme aj to, čo už máme, čo sme dosiahli. Náš svet sa skladá z „řádu“, podľa ktorého sme usporiadaní, ktorý nám pomáha zistiť to čo sme a čo znamenáme. Napriek tomu, že sme vymedzení hranicami našej osobnej skúsenosti. Aktívna sila rozumu a intuície v nás vytvára pohyb. Nie je to však príkaz, ale naše rozhodnutie. Existuje v nás predsa niečo ako hrdinstvo mysle, ktoré je podmienkou jedinečnej pravdy, ktoré je predsa udalosťou. Všetko sa to odohráva na území našej mysle. Pre logiku platí, že zmysel, ktorý je v našom prípade v obrazoch Daniela Fischera, má všetky znaky pravdivosti.
Toto Fischerovo logické myslenie, ktoré sa v obrazoch ukrýva, má zreteľné indície transcendentálnych vlastností, naplnených životnou skúsenosťou získanou z vlastnej zvedavosti. Myslieť znamená predierať sa k tomu, čo nie je vopred dané, t.j. klásť si otázky.
Vášeň pre umenie, ktorá je u Fischera zrejmá, nám nedáva niekedy zabudnúť na to čo poznáme a zakrýva nám niečo ako skutočnosť. Možno.
Pravdepodobne existuje niečo ako matematika bytia a logika zmeny či premeny. Niečo ako uznávaný súbor rôznych prístupov a riešení. Platí to aj pre obrazy Daniela Fischera.
Napríklad využitie fotografie alebo hudby možno aj samotného zvuku. Tieto emancipované verzie rôznych médií sa stávajú súčasťou využívania voľnej improvizácie pojmov, ktoré premieňajú či vytvárajú nové vizuálne metafory maľby.
V obrazoch Daniela Fischera vidno pohyb, ktorý zodpovedá jeho túžbe po poznaní, objavovaní nových nevídaných a nepredvídateľných zážitkov. Pravda nie vždy len vizuálnych. Niečo ako metafory, ktoré sa odohrávajú na pozadí viditeľných, ale aj neviditeľných krajín našej mysle. Pripadá mi to ako písanie poézie prstom na nehybnú hladinu vody.
Sú to príbehy v otvorenom priestore krajiny našej mysle, ktoré prežívame pri stretnutí s ľuďmi, ktorí v nás zanechávajú dotyky svojej osobnosti.
Obrazy Daniela Fischera ma privádzajú k otázkam o zmysle maľovania, ktoré je predsa hlboko osobné. Vyžaruje z nich jeho mentálna odolnosť voči svetu, ktorá je podmienkou pre pravdivosť jeho vyjadrenia. Naša existencia medzi zdanlivým pohybom a nehybnosťou nás ale zneisťuje, zatiaľ čo bytie je stále, existencia je vždy premenlivá. Pohyb aj nehybnosť sa predsa navzájom podmieňujú.
Aktívna sila rozumu a prítomnosť našej intuície sú „len“ objektívnou skutočnosťou. Existenciou myslenia je príkaz, teda naše rozhodnutie uvedomovať si sami seba. Emancipované podoby Fischerovej maľby a jej metafor sú inšpirované fotografiou, s hrami s perspektívou anamorfóz, maľbou trompe l´oeil a tiež intímnymi zážitkami, ktoré sa môžu stať predmetom vlastnej improvizácie. A potom môžeme hovoriť aj o zmyslovom vnímaní a prežívaní v čase. Všetko je to vecou nášho rozhodnutia. Záleží len na našej snahe vybrať si. Možno sa pritom objavia na malú chvíľu aj obrysy nového priestoru. Nikdy sa však nedozvieme, ako a kedy sa to skončí.
Svet našej každodennej skúsenosti má predsa svoju logiku, ktorej nič neodolá napriek tomu, že vidíme aj to čo nevidíme.
Marián Mudroch, marec 2014
Nie je možné pridávať komentáre.