Ladislav Čarný

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že aktuálna výstava Laca Čarného je prezentáciou spektakulárnych maliarskych inštalácií, ktoré prostredníctvom celej škály optických klamov navodzujú v divákovi pocit neistoty, ambivalencie a vizuálneho zvádzania. Z toho čo divák vidí, mu nemusí byť jasné, ako sa expresívna trpiaca Kristova tvár môže v zrkadle zmeniť na iný, svojou pokojnou atmosférou radikálne odlišný obraz. Predpokladám, že divák nebude skúmať, prečo k tejto zámene dochádza, odpoveď na takto položenú otázku je totiž daná kontextom. Obidve maľby sú citáciami z  Isenheimského oltára, ktorý v roku 1515 namaľoval Matthias Grünewald – jedna zobrazuje výjav Ukrižovania, druhá, v logike pokračovania Krížovej cesty Zmŕtvychvstanie. To, čo bude diváka pravdepodobne viac zaujímať je pátranie  po tom, ako je možné, že v zrkadle nevidíme zdvojený obraz Kristovej tváre z Ukrižovania, ale tvár, ktorá by tam podľa zákonov fyziky a optiky nemala byť. Tento spôsob pýtania sa, môže diváka doviesť k druhému plánu Čarného výstavy, kedy sa zábavná vizuálna hra môže zmeniť na intelektuálne dobrodružstvo.

Na takýto spôsob čítania navádza prvá časť názvu výstavy: Schrödingerova mačka. Erwin Schrödinger  bol rakúsky teoretický fyzik, ktorý v roku 1935 uverejnil článok popisujúci základné pojmy a problémy kvantovej fyziky. Jeho súčasťou bol aj myšlienkový experiment, ktorý vošiel do dejín vedy ako paradox mačky. Priznám sa, že som o tomto fenoméne veľa nevedela. Keď som si na internete dohľadávala potrebné informácie s prekvapením som zistila, ako často a v akých diametrálne odlišných kontextoch  sa tento paradox cituje. Nie sú to len vedecké štúdie vysvetľujúce záhadný stav mačky, ktorá nevidená, uzavretá v škatuli čakajúca na rozpad radioaktívnej látky a únik smrtiaceho plynu  môže byť v tom istom okamihu živá i mŕtva. Túto záhadu a očarenie z poddvojné stavu reflektujú  aj početné počítačové hry, sci-fi seriály, situačné televízne komédie (Teória veľkého tresku) a kriminálky (Zberatelia kostí). Dokonca existuje niekoľko vtipov ako ten, kde  pani Schrödingerová hovorí manželovi: Preboha Erwin, čo si robil s tou mačkou, veď je napoly mŕtva. Ospravedlňujem sa za toto hrubé zjednodušovanie, nie som kompetentná vyjadrovať sa k problematike kvantovej fyziky. To, o čo sa tu snažím je pokus porozumieť zámeru autora. Prečo si ako leitmotív aktuálnej výstavy vybral práve tento experiment, ktorý je považovaný za príklad toho, aké prekvapujúce výsledky prináša aplikácia kvantovej teórie na reálny (makroskopicý) svet, ktorý reprezentuje práve mačka.

Priťahovala Laca Čarného nekompatibilita medzi klasickou mechanikou, ktorá popisuje javy nášho viditeľného sveta a kvantovou mechanikou, ktorá vysvetľuje javy sveta mikroskopického? Išlo mu o to, komentovať Schrödingerov experiment, práve preto, že bol  iba myslený a v realite by sa nikdy nemohol uskutočniť, alebo sa tu  skôr prejavil jeho zmysel pre humor a paradox? Na takto položené otázky nie je jednoznačná odpoveď.

Na jednej strane je súbor maliarskych inštalácií, ktoré pracujú na princípe reverzibility. Laco Čarný vytvoril ambivalentné maľby, ktorých  scény sa menia podľa toho, akým mechanizmom je zabezpečené prepnutie z jedného obrazového režimu do druhého.  K dosiahnutiu tohto efektu využil nielen súčasné technológie, napríklad lentikulárnu tlač sugerujúcu dojem pohybu a hĺbky na dvojrozmernej ploche obrazu (tú aplikoval na vstupnom obraze so symptomatickým názvom Schrödingerova mačka) ale siahol aj hlbšie do histórie. Inšpiroval sa dômyselnými drevenými iluzívnymi obrazmi známymi už v17. storočí, ktoré boli vytvorené systémom tyčí s trojuholníkovým prierezom tak, že každá ich strana bola pomaľovaná iným výjavom viditeľným len z istého zorného uhla. Zdá sa, že očarenie z tohto vnútorného pohybu medzi dvomi autonómnymi obrazmi, ktoré sa neskôr naplnilo objavením pohyblivých obrázkov –  filmu, máme geneticky zakódované. K týmto historicky známym postupom však Laco Čarný pridal špecifický prvok – plochu zrkadla, vďaka ktorej overený systém skolaboval. V zrkadle nevidíme to čo očakávame, že by sme mali vidieť, ale obraz, ktorý nebol určený pre náš pohľad, ale iba pre reflexnú plochu zrkadla. Preto Albert Einstein sporiaci sa s reprezentantmi kvantovej fyziky vyplazuje na nás (či Erwina Schrödingera) jazyk, ale v zrkadle vidíme iný jeho portrét  namaľovaný podľa spopularizovanej fotografie. Preto sa mačka mení na obraz pripomínajúci jej röntgenovú snímku, a podobná premena postihla aj portrét samotného Schrödingera. Lebka projektovaná na jeho tvár nám pripomína Memento mori. V tomto kontexte je názov diela Mačkin Schrödinger  vtipnou parafrázou pôvodného Schrödingerovho experimentu, ktorého objektom a obeťou sa prostredníctvom maliarskej metafory stal sám vedec. Máme tu dôkaz nielen Čarného zmyslu pre humor a iróniu, ale aj skutočnosti, že umenie je zázračnou sférou ľudskej činnosti oscilujúcou medzi realitou a imagináciou. Ak uveríme tvrdeniu súčasného britské matematika a fyzika Rogera Penrose, že „ľudská myseľ je jav na rozhraní medzi kvantovou fyzikou a fyzikou makrosveta“ (Rogera Penrose: Makrosvět, mikrosvět a lidská mysl, Praha: MF 1999), potom by aj umenie mohlo byť mostom spájajúcim na prvý pohľad nekompatibilné svety.

Na záver by som sa rada zastavila pri samotných maľbách. Výstavu vnímam nielen ako významový celok, ale aj ako vizuálne vnímanú formu, ktorá materializuje umelcov zámer.

Musím sa priznať, že prvá konfrontácia s najnovšími Čarného obrazmi ma prekvapila. Štylizovaná figúra, ktorá tu dominuje akoby patrila inému storočiu. Vracia nás k začiatkom jeho maliarskych pokusov, ktoré v osemdesiatych rokov opustil aby sa vydal cestou minimalizácie a konceptualizácie. K jazyku, ktorý používa nenachádzam paralely v súčasnej maľbe tak ako ju poznám. Obrazy, sú masívne, materiálne, ťažkopádne a táto ich kvalita istým spôsobom oponuje imaterialite sveta kvantovej fyziky, ktorá dala výstave príbeh. Mohla by som povedať, že je to maľba, ktorá už nie je, alebo ešte nie je up to date.

 

Jana Geržová, september 2017

Historička a kritička umenia,

šéfredaktorka časopisu Profil súčasného výtvarného umenia