Mária Čorejová

Absurdné divadlo, ktoré nám vo svojich kresbách predstavuje Mária Čorejová je plné trýznivej hravosti i tajuplnej ironie, temnej vášne i askézy, čierneho humoru i pevne vystavaných protikladov. Objavuje v sebe skrytú radosť z priamočiarej a údernej kresby, a tej sa naplno oddáva. Podstatnú časť svojej tvorby začala vyjasňovať dôslednou redukciou výtvarného rukopisu a jeho výrazových postupov, pomocou ktorých skúma a prehodnocuje obrazy všednosti. Mení ich razantnými zásahmi na celú škálu znepokojivých, sarkastických výstupov, štylizačných variácií a reflexií. Pohybuje sa na území, kde sa cíti isto. Spájanie obrazových fragmentov rozohráva príťažlivo neotrelým obrazovým jazykom, bez zbytočnej uvravenosti. Tieto kresby, hoci každá žije svojím vlastným životom, nadväzujú na seba premyslene vrstveným dejom. Ich odkazy sú silné samy osebe, aj v celku, sú ironicky provokatívne, priťahujú magnetizujúcim obsahom, nekompromisným zápasom čiernej a bielej hmoty, dvoch napätých vzťahov, o vymedzenie svojho existenčného priestoru. Akýkoľvek motív, ktorý si vyberie a ukladá do neočakávaných, absurdných pozícií, prechádza touto skúškou odolnosti. Je to drásavé divadlo, ktorého obrazové napätie sa neraz stupňuje do krajnosti, nemá s nami zľutovanie. Svojimi kresbami vchádza do sveta, ktorý nemá hraníc, nemá začiatok ani koniec. Vstupuje na javisko, v ktorom zažíva veľké, vzrušujúce a tajomné dobrodružstvo tvorby. Svojím vlastným spôsobom, svojou vlastnou logikou oddeľuje to, čo považuje za dôležité od toho, čo považuje za nevýznamné. Tomuto svojmu imaginárnemu svetu však v mene spravodlivosti nikdy nezabúda nastaviť sarkastické, niekedy až kruté zrkadlo. Mária Čorejová spolu so Sylviou Jokelovou, spoluautorkou tohto projektu nás pozývajú na toto nevšedné predstavenie. Oplatí sa prísť, je sa na čo pozerať.

Marian Meško, marec 2012

O Múzeu budúcnosti

Výstava Eo instanto je úvodnou akciou nového projektu skupiny 13 kubikov, pre ktorý si jej členovia (Mária Čorejová, Marian Lukačka, Mária Rišková) zvolili názov Múzeum budúcnosti. Ide o sériu aktivít, ktoré  budú rozprávať o budúcnosti hypotetickej i veľmi pravdepodobnej,           o našich limitách a sklamaniach z „budúcnosti, ktorá nikdy neprišla“, o reálnych snoch a nereálnych plánoch.
Projekt Múzeum budúcnosti sa organicky vyvinul zo záujmov až obsesívnych tém členov skupiny 13 kubikov a ich priateľov. Stálym zdrojom inšpirácie je pre nich vedecká fantastika a vedecké, polovedecké i intuitívne poznávanie sveta. Človek vo vzťahu k prírode (vesmíru), ľudská komunikácia (spoločnosť), skúmanie svetonázorov v zmysle chápania sveta, jeho formy a vyjadrenia postoja jednotlivca, či skupiny.
Prezentácia procesu a výsledkov tohto poznávania bude dôležitou súčasťou projektu. Jeho cieľom je predstaviť utópie a ich podiel na budúcej realite, rovnako ako neustály ľudský boj o zlepšenie/vylepšenie/uľahčenie všetkých súčastí existencie a fascinujúca snaha ľudského druhu o expanziu na všetkých možných úrovniach. Nástrojmi vylepšovania a rozširovania, zaujímavými v kontexte projektu Múzeum budúcnosti, sú technológie, umenie, kultúra a ich pôsobenie v daných podmienkach.
Výsledkom projektu Múzeum budúcnosti má byť zbierka artefaktov, archív informácií a ich súvisiaca prezentácia a popularizácia, teda klasický obsah a forma, ktorú pre nás v súčasnosti múzeum predstavuje. Hlavným zámerom je však podporiť tvorbu v rôznorodosti médií a konceptov, nielen zber existujúceho. Druhou rovinou je význam názvu projektu v zmysle „budúce múzeum (umenia)“ ako možná inštitúcia a spôsob prezentácie a samotnej existencie umenia v budúcnosti.
Výstava kolekcie kresieb Márie Čorejovej, ktorých integrálnou súčasťou je dizajn čiernych rámov Sylvie Jokelovej, bola zvolená za bod začiatku projektu Múzeum budúcnosti. Symbolicky sa to deje v roku 2012, ktorého apokalyptickú nálepku síce členovia 13 kubikov pokladajú za folklór, ale chiliastická atmosféra v spoločnosti je hmatateľná. Hoci je postoj 13 kubikov podobne skeptický voči mnohým javom a udalostiam, chceme chápať túžbu civilizácie zažiť cirkusovú atrakciu „konca sveta“ ako prejav mysle, ktorá sa chce očistiť od psychóz a zažitých schém uvažovania. Naša hypotéza vychádza z pozitívneho vnímania možnej apokalypsy ako časopriestoru znovuzrodenia, obnovy a ďalšej šance. Kresby v kolekcii Eo instanto témy projektu naznačujú. Veža kostola, ktorá ako strelka hľadá Sever, benátsky „chrám umenia“ premiestnený pod horský štít v Nepále, spľasnutý balón uviaznutý v predsieni antickej stavby…
Výstava je zároveň výzvou pre tých, ktorí chcú vstúpiť do Múzea budúcnosti už dnes, komunikácia sa práve začala.

Mária Rišková, Marian Lukačka