Marian Meško

Meškov maliarsky svet, ako sme ho doteraz poznali, bol vyžíhaný a spálený, strhaný, rozdriapaný a rozkmásaný, rozjatrený, zranený a obviazaný. Jeho série sa pohybovali na pomedzí ničoho a exaltácie, rýchlej gestiky a disciplinovanosti. Na jednej strane váh boli zvyšky a torzá, Transfery, Rezervy, Falošné emisie, Fragmenty, Paketáže, Krabice, na druhej zárodky a klíčky, Zmäkčeniny, Dvojhry, Siesty, Art today. Maliarsky svet Mariana Meška tvoria premeny v posunoch. Meško až obsesívne skúma rozdiely v podobnostiach a podobnosti v rozdieloch. Takto, zdanlivo márnivo a rozhadzovačne vznikajú jeho série lakonických obrazov. Spája ich strasť sveta a slasť tvorby. V neslobodnom svete mali obrazy Mariana Meška symbolický význam. Výrezy v kolážach boli aj slepými miestami na našej tvári, vypálené rezy mokvajúcimi ranami na našom tele. Strhávanie maľby bolo aj odieraním z kože, potrhané zvyšky hmoty zdrapmi duší, závory zväzovali jazyky aj nám a chromý svet sme si vystužovali drievkami rovnako ako Marian Meško. V slobodnom svete sa ukázalo, že nejde len o vonkajšie podmienky, ale prvotne o vnútro našej existencie. Vyrezávaním povrchu krabíc, v ktorých si so sebou nosíme všetko, čo nám patrí, prichádzame o tajomstvo. Čím menej rezerv si ponechávame, tým sme obnaženejší. Fragmenty zvyškov preliepame lepiacou páskou provizórnosti. Pod zoškrabanými vrstvami ostáva monochromatický podklad našej jednofarebnosti. Otvorené balíky k nám prichádzajú prázdne. Narážame na dno. Slepé zámky ostávajú bez kľúčov. Nevstúpili sme do trinástej ani prvej komnaty. Naša emisia ostala falošná a zámky na dverách vybledli ako spomienka. Zatierame pamäť čiernou farbou, cícerky farby stekajú ako pot po okrových zámkoch. Odchádzame do zabudnutia. Boli dvere, boli zámky, boli aj kľúče, ale nie pre nás. Kobaltovo modrá niť, ktorou to všetko preväzujeme, nás odkladá ad acta. Je to zvláštny pohyb. Tam, kde Marian Meško odlepuje a strháva vrchné vrstvy, aby sa dostal pod povrch, obnažuje prázdne vnútro a pochováva jeho pamäť. Tam, kde vrstvy na seba ukladá, siestne sa prelínajú a splývajú v inverznej vzdušnej mysli. Na rube Meškovej mince sú dná, závory, slepé zámky, zaklincované okná, zadebnené dvere, na líci radosť, oblosť, mäkkosť, tvárnosť. Strasť a slasť sa mieša v závrati. Priestor galérie je voči maliarovi zriedkavo taký žičlivý ako pri výstave Meškových obrazov v Galérii 19. Najzreteľnejšie to vidno pri obrazoch zo série Art today. Ich základné gesto vzniká zo slobody ducha a z uvoľneného zápästia. Ako vraví mních Kchu-kua, bez toho nemôže existovať ozajstná maľba. Základné, pevné gesto kruhu sleduje ruka vláčnym pohybom, z ktorého rašia jemné vlákna a pradivá, vznášajúce sa a povievajúce v čírom vzduchu. Z Meškových obrazov posledného obdobia dýcha podobná chvejivosť poézie ako zo vzdušných básní Paula Celana a Ivana Laučíka. Až v čírom priestore Galérie 19 intenzívne vnímame, ako obrazy Mariána Meška posledného desaťročia presvetlievajú a vyznačujú ďalšiu fázu jeho tvorby – obdobie jemnosti.

Peter Zajac