Ľuba Lauffová

Pred niekoľkými rokmi bol na pražskej FAMU medzi poslucháčmi i pedagógmi populárny životopis študentky odboru fotografie Ľuby Lauffovej, ktorý zmenil požadovanú konvenčnú formu byrokratického literárneho útvaru na svoj protiklad. Namiesto toho, aby v chronologickom slede dokumentoval životné osudy svojej pisateľky, sa spontánne, ale i sebaironicky, venoval jej záľubám, túžbam i spomienkam. Kdesi tu, v zdanlivo iba veselej situácii, možno nájsť kľúč k životnému pocitu Ľuby Lauffovej, ktorého výrazom sú aj jej práce, fotografie a koláže.

Väčšinou fotografuje úzky, pre modernú fotografiu klasický okruh tém, variácie ženského aktu a portrétu. Mohlo by sa zdať, že práve v tejto oblasti, kde dnes prevládajú už zaužívané estetické pravidlá, akými sa možno zmocniť objektu fotografovania, niet už veľa čo objavovať a ten, ktorý sa takejto tematike venuje, si ich len sám chce overiť.

 Ale v divákovi sa pri pohľade na originály fotografií Ľuby Lauffovej deje čosi podobné ako v čitateľovi jej životopisu: namiesto očakávaných dekorativizujúcich formúl demonštrovaných na krásnom ženskom tele alebo tvári, ktoré by uspokojivo naplnili konvenčnú estetiku danej témy, vníma prekvapený divák odvážne hľadanie slovne neuchopiteľnej atmosféry. Za nekonvenčným spôsobom podania intímnych, no predsa každému dôverne známych motívov, ktorým Ľuba Lauffová narúša vžité stereotypy videnia, stojí vysoká miera jej profesionálnej poctivosti, technickej pripravenosti a náročného, až maliarsky invenčného cítenia. Všetky kompozičné zložky, ktorými narába, svetlo, tvar i pohyb, podriaďuje v mene strhujúceho estetického zážitku hľadaniu vlastného výtvarného slohu.

Okrem fotografií, ktoré voľne nadväzujú na tradíciu českej ateliérovej fotografie tridsiatych rokov a spolu s jej vedúcou osobnosťou Františkom Drtikolom presviedčajú, že „pozerať sa je už samo osebe umením“, dokresľujú šírku osobnosti Ľuby Lauffovej jej koláže. Realizovaním okamžitého nápadu vizuálnej asociácie v nich odhaľuje mieru svojej výtvarnej spontánnosti, v ktorej jedinečným spôsobom spája humor s poéziou svojho videnia. A tak, ako keď písala o sebe, uprednostňuje pred konvenciou invenciu a hravosť. S nimi hľadá odvahu byť v svojich kolážach i fotografiách sama sebou.  

Týmto textom som uviedla v skromnom bulletine prvú výstavu Ľuby Lauffovej v Galérii Cypriána Majerníka vo februári 1978. Podpísala som ho svojím vtedajším menom: Zuzana Pinterová. Aj s odstupom času ho považujem za relevantný, rovnako ako ďalší, ktorý som potom napísala do Výtvarného života. Jeho segment dopĺňa text bulletinu: „Nemenej dôležité je pre Ľubu Lauffovú odhaľovanie výpovede o vnútornom pocitovom svete ženy v rovine, ktorá je v súvislostiach slovenskej fotografie ojedinelá. Model nepoužíva – ako je bežné – na to, aby na ňom len objektivizovala svoju vizuálnu invenciu, ale svojím komunikatívnym prístupom k nemu ho pred fotoaparátom oslobodzuje, čo sa prejavuje i absenciou stereotypných pohybových kompozícií. V konečnom výsledku vnímame fotografie ako dokumenty vzácneho porozumenia medzi autorkou a modelom, v ktorých sa obe uplatňujú ako individuality. Vizuálne uchopenie tvorivej atmosféry sa deje čistým ženským videním v tom najlepšom zmysle slova, ktoré svojou poctivou plnosťou bez akejkoľvek prímesi frivolnosti odmieta meštiacky moralizátorský pohľad na ženu,“ komentuje fenomén jedinečnosti Ľubiných prác. S odstupom času chcem upresniť, že inšpiratívnym vzorom pre ne boli Drtikolove práce nielen z tridsiatych rokov – ako som uviedla vo Výtvarnom živote – ale najmä zo záveru dvadsiatych rokov.

Výstava spôsobila škandál ešte pred vernisážou. Komisia, ktorá ju prišla schváliť, považovala fotografie ženských aktov za príliš odvážne až pornografickéa nechcela povoliť jej otvorenie. V rokovaní si dala prestávku a popoludní sa zišla v širšom zložení. Vtedy sa ukázalo, kde je problém: „Ľubinka, ženské akty musíš rezať trochu vyššie, ako sú tieto…“ povedala významná slovenská fotografka. Výsledok bol jasný: niekoľko prác, ktoré registrovali intímne ochlpené miesta modeliek, musela autorka z výstavy vyradiť napriek tomu, že ako celok boli kompozície cudné. Plamenne som ich obhajovala, ale bezvýsledne.

Dnes si fotografie a koláže Ľuby Lauffovej pripomíname ako jedinečný vklad – a nebojím sa to povedať – nežnej ženskej, dokonca nevinnej – senzibility do nášho výtvarného umenia. Napriek všetkým premenám, ktoré slovo „ženská/é/ý“ zaznamenalo od jej vstupu na výtvarnú scénu podnes si myslím, že vďaka tejto nevinnosti objavilanové územia. Ak do nich chceme vojsť, musíme stíšiť hlas a možno pocítime bázeň v dotyku so zázračnom okamihu.

Zuzana Bartošová