Polixeni Papapetrou

Polixeni Papetrou už veľa rokov vytvára fotografické tablá, na ktorých zachytáva svoje deti.  V poslednej dobe na nich vystupujú aj jej priatelia. Rôzne kostýmy a „predstieranie“, že sú centrálnou témou jej fotografií  a proces fotografovania je postavený na spolupráci medzi autorkou a jej mladými hercami. Jej práca je dôsledná a precízna. Každý subjekt nadobúda osobitnú formu a príbeh. Napriek tomu si jej fotografie zachovávajú ľahkosť a komplexnú vnútornú logiku, ktorá je podstatou hry. A hoci dieťa zámerne hru predstiera, Polixeni Papetrou chápe, že skutočnou zábavou je brať hru vážne.

  Diela predstavované na Mesiaci fotografie v Bratislave sú výberom z troch novších cyklov autorky. Prvý poukazuje na inšpiráciu literatúrou: v Ríši divov oživuje Polixeni Papetrou scény z Alenka v ríši divov Lewisa Carrolla (1865). Fotografie sú inscenované bez ďalšej úpravy počítačom. Živá postava Alenky (stvárnená dcérou umelkyne, Olympiou), je situovaná pred maľovaným pozadím. Carrollove komické a absurdné príbehy, zosmiešňujúce autority boli v ostrom kontraste s fádnym didaktickým moralizovaním väčšiny kníh určených deťom v Anglicku 19. storočia. Ešte prekvapujúcejšia bola jeho myšlienka zobraziť  dieťa ako racionálneho svedka bláznivého a disfunkčného sveta dospelých, ktorý sa odmietol k Alenke skloniť. Papetrouovej fotografie ďalej rozvíjajú túto myšlienku, pričom spochybňujú pojem dieťaťa ako nevinného, pasívneho svedka, myšlienku nazerania na dieťa ako na niečo „iné“. Druhá séria vychádza z orálnej histórie Austrálie a zobrazuje príbehy detí stratených vo vnútrozemí kontinentu, takom hrozivom   v povedomí európskych prisťahovalcov. Na týchto fotografiách je  krajina skutočná, ale spôsob, akým k nim autorka pristupovala je filmový. V Strašidelnej krajine aranžuje Polixeni Papetrou scény z príbehov o deťoch stratených v austrálskom buši. Niektoré pravdivé, niektoré fiktívne, tieto príbehy konštituujú bohatú osadnícku mytológiu, ktorá odráža ich neľahký vzťah k nehostinnej a  vyprahnutej púšti. Deti, ktoré takýto zážitok prežili sa stali miestnymi hrdinami, tie čo takéto šťastie nemali sa stali miestnymi legendami; vymyslené príbehy sa stali súčasťou miestnych mýtov. Povýšenie stratených detí do nového, symbolického statusu bol spôsob, akým sa prisťahovalci vyrovnávali so svojimi pocitmi. Posledná séria fotografií predstavuje čisto fantazijný vizuálny príbeh, ktorý je postavený na absurdných a vybájených aspektoch nachádzajúcich sa v predchádzajúcich prácach, ale vystihuje prácu  autorky a „deti-umelcov“ priamejšie a bezprostrednejšie ako predchádzajúce súbory . Výsledky sú nám dôverne blízke a zároveň zvláštne. Papetrou vidí detstvo ako prechodné miesto medzi nedospelosťou a svetom dospelých. Deti žijú medzi dvomi svetmi rovnako,  ako hybridy zvierat a ľudí zapĺňajú  priestor predstavivosti medzi ľudským a neľudským. Oni sú ‚iné‘ a nachádzajú sa v kontraste ku svetu dospelých, definovaným samým sebou. A hoci tento cyklus pokračuje v skúmaní myšlienok  nachádzajúcich sa v predchádzajúcom diele, nie je inšpirovaný žiadnym literárnym, alebo spoločenským vzorom. Vyviera priamo z autorkinej fantázie  a procesu práce s deťmi. Pre mnohé kultúry zvieratá symbolizujú určité ľudské vlastnosti. Predstavujeme si sami seba ako určité zvieratá a antropomorfizujeme ich správanie. V dôsledku toho sú autorkine obrazy zároveň nezmyselné a interpretovateľné, neprirodzené a všetkým dôverne známe.

Alasdair Foster