Adriena Šimotová

Adriena Šimotová, udivujúca, neopakovateľná umelkyňa, chcelo by sa povedať, žena –  legenda, sa výstavou v bratislavskej Galérii 19 znovu vracia na Slovensko. Prichádza medzi nás ako blízky človek, priateľka, naša stará známa, neodmysliteľná súčasť „duchovnej“ výbavy nášho výtvarného „cítenia“, ale opäť nová a neznáma – ďalšie stretnutie s ňou má opäť príchuť tajomstva, očakávania čím nás tentokrát prekvapí. Prináša nám totiž svoju najnovšiu tvorbu, ktorá – cez všetky úskalia a prekážky, čo jej život a osud dodnes pripravili – stále neustáva…
Adriena Šimotová na Slovensko patrí v mentálnom i faktickom, duchovnom a tvorivom zmysle; nielenže našu krajinu často a s láskou navštevovala, ale v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia vzniklo medzi ňou a viacerými predstaviteľmi alternatívnej scény silné, medziľudské aj tvorivé spojenectvo. Odvtedy sa na Slovensku objavila viackrát, dalo by sa povedať pravidelne: na výstave Výberové príbuznosti (1989), v Kruhu priateľov českej kultúry (1991), v Galérii Médium (1999), či na výstave nositeľov ceny Christmas (2002 – 2003), ktorú udeľujú členovia združenia A-R (dostala ju roku 1997). V roku 2002 Slovenská národná galéria získala od umelkyne do svojich zbierok krehkú inštaláciu Rozhovorom a slávneho Oranta (SNG ho zaradila do svojich „top“111 diel na výstave k 60. výročiu založenia roku 2008). Vari najhlbším a najrozsiahlejším ponorením sa do Šimotovej tvorby prezentovaným na Slovensku vôbec bola výstava pod názvom Tvár, ktorú špeciálne pre Slovenskú národnú galériu kurátorsky pripravil Pavel Brunclík (2004). Zapôsobila na viacerých slovenských umelcov; spomeňme aspoň – za všetkých a bez nároku na úplnosť (abecedne): Rudolfa Filu, Daniela Fischera, Mariána Meška, Monogramistu T.D., Mariána Mudrocha, Rudolfa Sikoru…  Svojho druhu nezámerné „citácie“ a príbuznosti so Šimotovou a vybranými motívmi z jej diel možno nájsť aj tam, kde by sme to mohli možno najmenej očakávať – napr. v niektorých dielach Jozefa Jankoviča či Vladimíra Havrillu.
O diele Adrieny Šimotovej sa zvykne tvrdiť, že sa na nič nepodobá. Že je svojské, autentické, vyvierajúce zvnútra, na krajnú mieru prežité a precítené osobnou skúsenosťou. Umelkyňa vskutku európskeho formátu – žena prežiarená vnútorným jasom – svoj raison d´etre našla na krehkej hranici médií, keď sa jej myslenie usídlilo v „medzi-svete“ obrazu, kresby, reliéfu, sochy, keď objavila svoje pravé médium – papier a nový jedinečný jazyk, ktorý Jiří Valoch priliehavo nazval „jazykom dotyku“. Cez neho sa dodnes zvláštnym spôsobom „vciťuje“ do miznúcich, prchavých podôb vonkajšieho a vnútorného sveta, ktoré „vyvoláva“ dotykom vlastných rúk. Nie sú to však obrazy unikajúcich spomienok, ale skôr stopy energetických polí, žiara ľudí a dejov, ktorú si pamätá… ktorú dokáže vidieť a v umení priviesť znovu k životu len ona…

Milá Adriena, vitaj medzi nami!

Katarína Bajcurová, máj 2012