Emőke Vargová

Nie je to tak dávno, čo som stretol na Koceľovej ulici tu v Bratislave, kde sídli od nepamäti VŠVU, Emőke Vargovú. Bytosť, s ktorou som si okamžite porozumel. Teraz sme sa tu stretli opäť. Zdá sa, že porozumenie pretrváva. Skvelý zážitok, aspoň pre mňa. Obdivuhodná skúsenosť Emőke Vargovej z rôznych médií akoby vytvárala možnosti týkajúce sa uchopenia vlastných predstáv. Tento prejav charakterizuje niečo ako výhľad z okna, zachytávajúci priestor naplnený všetkým možným až po siluety predmetov jednotlivých vecí tvoriacich zásadný obsah prelievajúci sa do intímnej zdeliteľnosti istôt. Neprispôsobovanie sa vlastným želaniam, alebo skôr vôľa nepatriť k niečomu a možno aj nikam. Tu sa jej zreteľne vynárajú možnosti, ako sa inak túlať svojvoľne v krajine umenia a pritom sa zároveň usilovať aby to tak nebolo. To vôbec nie je jednoduché. Aj keď z času na čas nás rovnaké argumenty privádzajú k presvedčeniu, že to tak nemusí byť. Každá nová výstava nás privádza k možným novým riešeniam, napriek tomu, že to, čo bolo dosiahnuté, je platné stále a že to nie je a ani nebola strata času. Naopak. Jednoducho prítomnosť a účasť autora sú nespochybniteľné. Text, rovnako ako obraz, je médium. Prenosnosť  významu z jedného na druhý je možná len tak, že sa vyhneme predsudkom (M. Petříček). Svojím spôsobom je to pasca. Nedá sa totiž jednoznačne nahrádzať význam jedného významom druhého. Sú to prosto rozdielne médiá a teda ide o iný slovník. Preto je dôležité udržať si istý nadhľad. Nie vždy sa dajú hranice prekračovať niečím bežne zaužívaným. To však neznamená, že bez prekročenia hraníc sa takpovediac lepšie nezorientujeme. A máme tu ešte aj telesnú skúsenosť, ktorá je dôkazom, že z času na čas by sme pri rekonštrukcii vedomia mali na to pamätať.
Pôsobivosť, ktorá sa tu prezentuje, len zriedkakedy berie na vedomie toho, kto sa chce k nej priblížiť. Prostredník je vždy v nevýhode napriek všetkým priaznivým okolnostiam. Napriek tomu hranice nášho poznania vymedzuje skúsenosť a tá sa nedá prekročiť. To znamená, že hoci to nemôžeme dokázať, existujú indície, nevyhnutné predpoklady, že to tak je. A asi na tom treba neochvejne trvať. Môžeme tomu len uveriť a snáď to aj objaviť pomocou vlastných volieb a vlastného konania.Obmedzil som poznanie, aby som tak urobil miesto „pre vieru“, hovorí Kant. Autorita sa už nenachádza mimo nás, ale priamo v nás, v našom vnútri. Emőke Vargová má osobitné miesto v tomto mojom uvažovaní už aj preto, že napriek racionálnym mentálnym danostiam je jej schopnosť empatie viditeľná. Neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným (P. Klee). Je to tak spravodlivejšie, čo je, samozrejme, niečo iné ako výhodnejšie. Teda niečo poznávať a viac tvrdiť. Zdá sa mi že táto poznávacia schopnosť je už dospelá. Svet umenia je predsa svetom hodnôt, alebo nie?

Marián Mudroch, február 2012