Klára Bočkayová

Klára Bočkayová mi vždy pripadala ako dovršiteľka ženskej emancipácie,      ale nie presvedčovacou razanciou v zmysle sufražetského superchlapstva, ani rezignovaním na ženstvo iným druhom sebaponíženia, ktoré ponúkajú rôzne ďalšie feministické hnutia so sklonmi k ešte hlbším poníženostiam, pretože si našla už od samých počiatkov svojej tvorby, povedal by som, že už v školských laviciach abecedu a syntaktické systémy, umožňujúce vývoj bez dramatických komplikácií, ale tiež bez nábehu k opakovaniu už nájdeného, čo sa v dnešnom umení odohráva až príliš často, a zrejme tiež denné konfrontácie s podobne artikulovanou tvorbou manžela, len s úplne iným tvaroslovím a pritom nielen o dikcii je teraz reč, ale priamo elementárnom, teda podobne ako v slovesných formách umenie predstavuje trebárs slabikovanie, je výber jej prvkov, citovaných východísk z ľudových banalít a použitie, akým prenáša citované prvky do svojich kompozícií, prezrádza na jednej strane orientáciu v montážnych procesoch, založených na frotážovaní, kolážovaní, odtlačkoch a možno ešte iných praktikách, ktorých kombinácie zakladajú nové rozprávkové deje, ktorými hýbe čisto feminný duch iskrivého dôvtipu bez toho, aby sa výtvarné frekvencie, žensky dôverné a bez zbytočných dramatizovaní dali strhnúť k rozpútaniu príkrostí a zabúdali pritom na hybnosť so znakmi spätnosti, čo sú ženské zbrane par excellence, vo výtvarnom umení obetované často v prospech iných fenoménov, predstierajúcich razanciu, ktoré u Kláry Bočkayovej pri jej temperamente by mohli bez ostychu dominovať, avšak vybalansované už zmienenými posadnutosťami hudobno-skladobného pôvodu, vyplývajúcimi z osobnostného noblesného založenia a možno tiež z manželskej súhry umožňujúcej pri tak vzácnych talentoch, aké obidvaja predstavujú, zreteľnosť odlišností, vyrovnávajúcu a špecifikujúcu potencionálne zdroje napätia v prospech veci spoločnej i odlišnej.

Rudolf Fila, 2004