Igor Minárik

Náhodnosť úmyslu

Chodíme hore-dolu a ani nevieme, koľko času strávime týmto chodením. Niekam predsa z času na čas musíme prísť. Nemôžeme tráviť čas opakovaním toho istého zážitku.  Znovu a znovu robíme to isté, aby sme sa neopakovali. Napriek tomu, že opakovanie je matkou metafory, a tá sa predsa „nikdy“ nemení. Minárikova vytrvalosť nikam nevedie. Neustále je na tom istom mieste na svojom poschodí. Nestráca čas, hoci kedykoľvek môže prestať maľovať a kedykoľvek môže v maľovaní pokračovať. Pri svojom maľovaní neustále objavuje úžasné jednotlivosti, ktorými je posadnutý. Je to nevyspytateľný proces. Oprostený od hluku okolo nás sa náhle zastaví a započúva do zvukov ticha. Všetci sa pohybujeme v tomto prázdnom čase medzi dvoma možnosťami. Vyberáme si slová obdarené zmyslom a snažíme sa vyvolať aspoň záchvev porozumenia. Nie vždy sa nám to darí. A tak ako sme sa učili čítať text alebo poéziu, učíme sa čítať aj obrazy. Jednoduchosť je pritom jediné dovolené rozptýlenie. Napriek tomu sa nenecháme rozptýliť pod žiadnou zámienkou. Jednoducho neustále zisťujeme, že zo všetkých vecí, ktoré nás obklopujú, je naše vedomie to, čo je najťažšie si udržať. Pravda, okolnosti tomu skoro vždy bránia. A predsa Minárikove obrazy hovoria o sebavedomí, slobode ducha a o hravosti, ktorá má nepredvídateľné prekvapenia. Minárikove vitálne ambície skrývajú v sebe jeho úzkosť. Neviem vlastne dosť dobre, čo znamená byť umelcom. V istom zmysle slova je to niekto, u koho predpokladám, že má cit a porozumenie a snaží sa uchopiť pohybujúcu sa budúcnosť. Pokúšam sa tomu spolu s Minárikom porozumieť. „Cítime a tento pocit pri všetkej nejasnosti má svoje opodstatnenie“ (E. Husserl). „na hranicích mezi gestem a konstrukcí na hranicích mezi vážností a ironií na hranicích mezi černou a bílou na hranicích mezi kresbou a malbou na hranicích mezi racionálním a lyrickým na hranicích mezi čárami a plochou…“ napísal Jiří Valoch v texte k výstave Igora Minárika „Práce na papíře“,  ktorá sa konala  v Docela malém divadle v Litvinově roku 1989 a Minárik nám dáva zreteľne najavo, že je to tak, že všetko má zmysel, bez ktorého by bolo každé dianie nezmyselné. Pravda, problematizovanie zmyslu by nás priviedlo pred otázky hodnotových kritérií. Táto osudová recidíva v umení je tým skutočným poznaním. Minárik vníma svet s iróniou a pokorou, nespokojný so sebou samým. Nechce byť pokladaný za niekoho, kým nie je. Chce si udržať kontakt so sebou a so svetom okolo. Jednoducho prežíva svoj vesmír, ale neznamená to skok do neistoty. Je to únik pred každodennosťou, pred nárokmi civilizácie a aj pred sebou samým. Nie vždy sa mu to darí, nie vždy si rozumieme sami so sebou a s dobou, v ktorej žijeme. Napriek tomu alebo práve preto je pre nás dôležité, aby sme odolali všetkým možným nástrahám. Minárik nám ponúka riešenie. Predsa len sa pod zdanlivo chaotickým povrchom niečo deje, niečo dôležité, čo nás priťahuje, prinajmenšom vyvoláva našu zvedavosť. Aj naša každodennosť sa môže stať autentickým zážitkom, a aj za účasti našich reminiscencií. Inšpirácia je predsa vedomím pamäti.

Marián Mudroch, august 2013