Miloš Štofko

V SIETI agnostického voyeurizmu

Miloš Štofko už dve desaťročia splieta obrovskú virtuálnu SIEŤ, rozprestiera ju nad neviditeľnou ríšou symbolov, a trpezlivo vyčkáva na vhodnú chvíľu, aby ju podľa aktuálnej potreby nastražil sebavedomému symbolizmu ľudskej mysle. Čo na tom, že človek sa už dávno zamotal do komplikovanej siete znakov, ktorú si okolo svojho bytia sám uplietol v nádeji, že mu to pomôže lepšie poznať svet i seba samého! Samozrejme, aj Štofkova SIEŤ je sama utkaná z neviditeľných konceptuálnych štruktúr, no na rozdiel od nedohľadnej ríše symbolov, ktoré môžu odkazovať aj prostredníctvom reči, je závislá predovšetkým od vizuálnych manifestácií. Zviditeľňuje sa síce vďaka mysleniu a prostredníctvom jazykových znakov, no bez pomoci výtvarníka by táto virtuálna SIEŤ ostala neviditeľná. To on ju musí aktualizovať, aby sa vôbec vyjavila falošnosť identity ako princípu, a odhalil všadeprítomný proces diferenciácie. A keďže diferenciácia je tvorivá a kritická, aj znaky, ktoré aktuálne uviazli v Štofkovej SIETI, podliehajú prehodnocujúcej a spochybňujúcej reflexii. V nanovo rozhodenej SIETI sa tentoraz zračia voyeuristické sklony autora, ten však svoju „pornografickú obsesiu“ neukája pohľadom na telesnosť ľudského tela, ale tým, že obnažuje neviditeľnú telesnosť jazyka. Namiesto toho, aby nás klamal optickými ilúziami sveta, láka nás do rafinovane nastražených sémantických, syntaktických i pragmatických pascí jazyka, reprezentuje ich ale prostredníctvom vizuálnych repetícií. V mierne transponovaných inštaláciách recykluje a rekontextualizuje aj minulé manifestácie svojej SIETE. Opakuje, aby zvýznamnil iluzórnosť a odlíšil ju od simulácie, ktorá bola predmetom jeho záujmu v predchádzajúcej SIETI (Simulakrum, 1999). Hypoteticky sa pohybuje v rámci i mimo obrazu a k iluzórnemu pohybu núti aj diváka. Zacyklený obraz prestáva byť autonómnym iluzórnym priestorom reprezentácie a stáva sa sériovým objektom s referenčným potenciálom rozšíreným o a súčasne obmedzeným na ďalšie obrazy-objekty série. Obraz stráca hĺbku a odráža pohľad, ktorý bezradne blúdi po povrchu, ktorý nedokáže preniknúť. Maliar nereprezentuje skutočnosť ale vytvára obraz-objekt bez ambície na ňu piktoriálne odkazovať. Žiada o pomoc jazyk, ten ho však zrádza rovnako rýchlo, ako ho predtým zradil obraz. Zmätenému divákovi, ešte stále dôverujúcemu vlastnému pohľadu a očakávajúcemu verbalizovateľnú ilúziu, uniká (hlbší) zmysel; nechápe, že zmysel toho, čo očakáva, tkvie v tom, čo (ne)vidí. A v tom, ako a prečo to (ne)vidí. Chytil sa do pasce, uviazol v SIETI. Ako chabú náhradu za nevydarený zážitok mu maliar ponúka opakovaný percepčný pohyb. Samozrejme iluzórny. Sklamaný divák, neochotný zmieriť sa so zradou obrazu, číta text, snaží sa mu veriť, ten ho však iba utvrdzuje v iluzórnosti konvenčnej interpretačnej hry zoči-voči a umocňuje v ňom beznádej voyeura. Zrejme mu neostáva nič iné, než sa spolu s maliarom oddávať rozkošiam voyeurizmu. Alebo sa na to celé vznešene „vyprdnúť“.

Jozef Cseres Brno, jún 2013