Peter Kalmus

Hľadať sa v sebe. Hodinu. Každý deň. Nepretržite 20 rokov. Brať do ruky kamienky – oblázky (slovenský okruhliak znie v tomto prípade veľmi tvrdo), každý jeden chytiť do ruky, vnímať vodou vyhladený povrch, obaliť ho mosadzným drôtom a siahnuť po ďalšom – oblázku. 70 tisíc za 20 rokov. 70 tisíc kamienkov — 70 tisíc životov, zmarených, odvlečených, zavraždených… A okrem nemých oblázkov sa na to všetko pozerali oči živých svedkov. Živých, ale rovnako nemých. Jedny onemeli od hrôzy, druhé od hanby. Na to všetko sa dá myslieť, keď človek v tichu hodinu denne hľadá odpovede vo svojom vnútri. Na obete. Na páchateľov. Peter Kalmus, ktorému v žilách koluje krv židovská i slovenská (ak je vôbec možné krv takto deliť), v sebe nesie traumu obete i výčitky páchateľa. 70 tisíc oblázkov — 70 tisíc životov — 70 tisíc príbehov a ďalšie tisíce nití k príbehom živých, preživších. Kamienky Kalmus zbieral pri troch riekach svojho života – Hornáde, Váhu, Dunaji. Kým básnik Ján Kollár pri svojich troch riekach myslel na lásku, Kalmus zo svojich riek vyberal stopy, pamäť, oči-oblázky, ktoré mlčky sledovali, čo sa okolo nich dialo. Sám o tom svojho času napísal „Časom som dospel k presvedčeniu, že najlepším spôsobom, akým by bolo možné vzdať úctu viac ako sedemdesiatim tisícom židovských obetí, zavraždených v období holokaustu, by bolo vytvorenie monumentálneho diela, zahrňujúceho v sebe sedemdesiat tisíc kamienkov. Každý jeden z týchto prírodou opracovaných a vyhladených kamienkov som dotvoril mosadzným drôtom. Prepojenie prírodných kamienkov s tradičným výtvarným materiálom – mosadzou sa mi javilo byť ideálne. Z každého jedného kamienka vlastne vznikla originálna miniatúrna plastika. Historizujúce i súčasné. Pokorné i dynamické. Meditatívne i pietne.“ Keď Kalmus dokončil svoje Memento, skončila sa aj jeho meditácia, rituál. Jeho vyrovnávanie sa s minulosťou, konfrontácia so súčasnosťou a myšlienky na budúcnosť – smrť, sa ale neskončili. Potreba ticha, potreba kladenia otázok a hľadania odpovedí pokračovala. Keď sa niekto naučí žiť sám so sebou, potrebuje to. Ako dýchanie. A tak si nachádza ďalšiu tvorbu, v ktorej je proces pre autora dôležitejší ako jeho výsledok. Trpezlivo, hodiny a hodiny nanáša pastelkami na papier farebné linky, až kým nie je prázdnota zaplnená. Pohľad na tie hotové, na tie, ktoré už Kalmusovi pomohli, pomáha nám. Vidíme, že život je aj pestrosť, aj prísnosť aj presnosť. Vidíme, že sa v nich dá plávať, narúšať pravidelnosť, strácať sa vo farbách. Ale musíme hľadať aj v sebe, aby sme našli to prázdno -nekonečno – transcendentno, ktoré Kalmus zaplnil pastelkami, alebo len prekryl, alebo len pietne zakryl? To je už na nás, čo za tým vidíme. A autor? Ten, keď opustí svoje ticho a vidí, čo sa deje okolo neho, začne blázniť. Aby sa sám úplne nezbláznil. Ničí symboly totality, pobehuje v červených montérkach s komunistickými symbolmi po Bratislavskom hrade, na ktorom vraj sídlil kráľ Svätopluk, obaľuje kontroverzné osobnosti toaletným papierom, stavia v mestách hranoly s červenými kravatami, zapĺňa galérie odpadom, kandiduje na prezidenta. Blázon? Šašo? Klaun??? Šašo nie, šašo potrebuje kráľa a ten tu nie je. Už aj holý kráľ je nedostatkovým tovarom. Blázon asi tiež nie, pretože normy sa nám vychýlili a nové sme si ešte nepostavili. Bláznovstvo je nemožné definovať, ak neexistuje etalón normálnosti. Žeby teda klaun? Toto je môj príbeh s Kalmusom a cez Kalmusa.Ten svoj si musíte napísať sami. Nech sa páči, vstúpte.

Boris Kršňák, december 2013