Marian Meško

Vertikály písmen a čísel. Horizontály a diagonály obrazu. Franforce kartónov, kúsky pásky, odstrižky previevajúceho hodvábneho papiera z paketáží. Väčšina monogramov zavesená vo vzduchu, v jednom prípade je monogram uzemnený, v inom ukotvený pätkou. Armatúry mena a dátumu v sérii obrazov. Typogramia a monogramia. Vystužené M. Podopierané O. Alebo vztýčené číslo 1. Zlomky materiálu, ako kúsočky drievok, vystužujúcich brány tesne pred dobytím Tróje. Celé to držia ústrižky pásky, prilepené a prelepené plochy a písmená, strihy. Materiál celoživotnej tvorby. Monogramy, rozpustené v obraze, meno, rozpustené v monogramoch. Monogramia ako jedna z možných jazykových hier a prešmyčiek. Monogamia životnej tvorby, vizuálna epitafia. Výtvarná pamäť proti srsti čias. Minimalistovo exegi monumentum: Toto je Meško. Toto nie je Meško. Marian Meško ako brikolážista svojej autobiografickej pamäti.

Čo vieme povedať s pomocou Zory Rusinovej o armatúrach autobiografického portrétu Mariana Meška? Nie je to frontálne zobrazenie umelca, jeho tváre či tela, sebazobrazenie z profilu ani ich kombinácia.
Tvár je tabu. Nie je to telesná performancia. Je to autobiografický autoportrét, v ktorom životný príbeh nevypovedajú vrásky a zväčšujúce sa ryhy na tvári, na koži či pod kožou tela, ale celoživotná intarzia obrazov. Monogramiou Mariana Meška je v podstate jeho celoživotná tvorba. Singularitu tváre, tela, signatúry, odtlačku prsta, DNA, predstavuje singulárny obraz. Namiesto Mariana Meška a všetkých permutácií, ktoré z jeho monogramov vyplývajú, hovoria jeho obrazy ako autobiografická summa, tak trochu s humorom a sebaironicky, že kľúčom nie je tvár umelca v zrkadle, ani meno, ale to, čo po ňom ostáva – netelesný, ale hmotný obraz, jeho mediálna povaha a faktúra. Presné ťahy, trpezlivo vyskladané kúsočky a vrstvičky, s veľkou intuíciou, istotou, rozmyslom, presne.

Autoportréty Mariana Meška sú mimo tradície romantizmu a jeho „pozorovania seba samého v akte pozorovania“, ako to napísal Hans Ulrich Gumbrecht, aj keď táto dominantná tradícia pokračovala v avantgardách dvadsiateho storočia a v performanciách, prezentáciách, inscenáciách, v rituáloch a obradoch seba samého v súčasnej kultúre prezencie. Nie sú ani návratom k predromantickej referenčnej ilúzii trompe-l’oeil a portrétu, skutočnejšieho ako skutočnosť. Je Meškovým vyznaním, že autor, jeho signatúra a tvár je tým, čím je obraz. Autoportrétom nie je tvár v obraze, ale tvár obrazu. Je tým, čo autor vidí vo svojej mysli, čo v nej počuje, čoho sa v nej dotýka, čo v nej spôsobujePeter Zajac, máj 2014 bolesť a radosť. Pripomína to, vôbec nie náhodou, synestézie absolútneho básnika Jána Ondruša z básne Portrét:

Počúvam, pred obrazom a chrbtom k nemu,
s opakovaním posledného gesta.

Na tvári ako karta zavrhnutý.
Vadím sa, za obrazom s ústami k vám,
s opakovaním posledného slova.

Odvrátením tváre zadrhnutý.

Čo je to opakované ´posledné slovo´? Hra viditeľného a neviditeľného, odkrytého
a skrytého, písmeno, iniciála, ktorej tajomstvom je meno. Meno ako obraz, obraz ako meno.

Peter Zajac, máj 2014