Peter Meluzin

Peter Meluzin je autorom akcií, performancií a videoinštalácií s ironicko demystifikujúcim a spoločensko-kritickým podtextom. Do roku 1989 pôsobil na neoficiálnej – alternatívnej scéne a venoval sa prevažne akčnému umeniu. Spolu s Radislavom Matuštíkom a Júliusom Kollerom založili akčné združenie Terén (1982 – 1985); organizoval vydávanie samizdatov dokumentujúcich jeho aktivity. V apríli 1989 inicioval prvú „intermediálnu“ výstavu Suterén, ktorá bola prezentáciou objektov a inštalácií „in situ“ (site specific) v pivničných priestoroch obytného domu na Konventnej ulici v Bratislave. Výstava určila ďalší smer Meluzinovej tvorivej orientácie na umenie inštalácie. Bol spoluzakladateľom a členom zoskupenia Čenkovej deti (1990), neskôr premenovaného na Untitled (1994). Jeho diela sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie a slovenských regionálnych galérií, súkromných zbierok doma a v zahraničí.

Samostatné výstavy: Mouse killer. Považská galéria umenia, Žilina (1995); KU-KLUX-KLON, Štátna galéria, Banská Bystrica (1997); Bezruký Raphael. SNG – Vermesova vila, Dunajská Streda (1998); Múr nárekov. Synagóga – centrum súčasného umenia, Galéria Jána Koniarka, Trnava (1999); P. Meluzin pohľadom R. Matuštíka. Slovenský inštitút, Praha (2013).

Z kolektívnych výstav: Sen o múzeu, Považská galéria umenia, Žilina (1991); Priestor ´93, Kúpeľný ostrov, Piešťany (1993); Zwischen Objekt und Installation. Museum am Ostwall, Dortmund  (1992); Artists of Central and Eastern Europe, Mattress Factory, Pittsburg (1995); Limitloss. Kunsthalle, Drážďany (1997); Epikurova záhrada, Slovenská národná galéria, Bratislava (1996); Umenie akcie 1965 – 1989. Slovenská národná galéria, Bratislava (2001) Autopoesis, Slovenská národná galéria, Bratislava (2006); Slovenský obraz (anti-obraz). 20. storočie v slovenskom výtvarnom umení. Jízdárna Pražského hradu, Praha (2008) etc.

Petra Meluzina si všetci pamätáme ako autora brisknej imaginácie, absurdnej metafory, nadsádzky a čierneho humoru, ako majstra slovnej i obraznej irónie (aj sebairónie) a sarkastickej demystifikácie, ktorý dokáže pôsobivo narábať s prostriedkami, aké mu poskytujú nové médiá, hlavne video a inštalácia. Aktuálny myšlienkový a morálny apel jeho diel je zväčša nasmerovaný proti konzumentským stereotypom a neduhom súčasnej civilizácie a pop-kultúry. Od začiatku 90. rokov 20. storočia sa bez jeho účasti nezaobišla vari ani jedna významná prezentácia súčasného umenia na Slovensku i v zahraničí; patril k tým, ktorí radikálnym spôsobom prebojovávali a posúvali hranice a možnosti nových prejavov vizuálneho umenia. Cez silné intelektuálne zázemie, v skĺbení s technickými zručnosťami a všestranným využitím elektronických médií sprostredkúvajú Meluzinove diela vizuálne a jazykovo-komunikačné hry často šokujúcich významov.

Do Galérie 19 sa vracia po dlhšej odmlke intermediálnou inštaláciou MELUZEN (2013 – 2014), ktorá vznikla špeciálne pre tento priestor. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jeho prejav sa stal striedmejší, meditatívnejší, vizuálne strohejší, že tentoraz opustil „barokovú“ košatosť svojich vizuálno-objektových predstáv a video-odkazov. Je toto „zenové“ stíšenie výsledkom dlhšej tvorivej prestávky, odstupom od seba či vhĺbením sa do samého seba, prehodnotením toho, čím žil a čím žije teraz trochu mimo každodenného (a často malicherného) veľkomestského a pracovného ruchu? Rozhodne mu to prinieslo možnosť istej tvorivej bilancie; veď pôvodne chcel aj v Galérii 19 predstaviť svoju Route 66 – súbor nerealizovaných návrhov, ktorými sa v poslednej dobe zaoberal, napokon však zvolil inú možnosť. Za tematický pôdorys svojho <em>Meluzenu</em> si zvolil nič menšie ako úvahu nad ľudským zrodom, pozemským bytím a zánikom, večným svárom ducha a tela i nad tým, čo s tými kategóriami urobila súčasná civilizácia. Ale nebol by Meluzen Meluzinom, keby tento svojho druhu značne patetický a filozofický rámec náležite nespochybnil – nedepatetizoval, nedekonštruoval, nezironizoval… Inštalácia má tri základné ideové a priestorové ohniská: videoinštalácie Sony &amp; Son Ltd., Žen zen a Skanzen (čo je v skutočnosti pohľad do priestorov legendárneho Suterénu po dvadsiatich rokoch…); spájajúcim prvkom medzi nimi je séria digitálnych tlačí – fotografií nájdených objektov nazvaných Susuky; vznikli počas prechádzok v lesoch na Záhorí, kde v súčasnosti žije. Ak vám nájdená skutočnosť evokuje niečo dôverne známe, je to číry autorský zámer. Meluzin sa však nekochá „nezbadaným svetom“, koncepčne ho vyhľadáva cez objektív fotoaparátu, jeho „susuky“ tak nie sú žiadne surreálne úlety, sériovo zmnožuje, vrství k sebe jednotlivé nájdené tvary, aby vyklenul akýsi pomyselný životný oblúk od zrodu až po zánik. Aj tu pracuje so stratégiami, známymi z jeho predchádzajúcej tvorby, ako sú napríklad: privlastňovanie – aproximácia obrazov, textové a obrazné alúzie, vizuálne a jazykovo-sémantické hry, slovné hračky, ktoré neraz prekvapia. Keď si prídete na výstavu trochu zameditovať (najlepšie osamote), majte na pamäti: každá podobnosť s reálnymi osobami a reálnymi situáciami je tentoraz (alebo – u Meluzina – ako vždy) čisto náhodná…

Katarína Bajcurová, január 2014