Peter Kotvan

Celkom invenčne a sviežo sa pohybuje Peter Kotvan medzi rôznymi polohami svojej tvorivosti. Ich výsledky nám predkladá všetky naraz ako dôkaz, že preskupovanie štýlovej rozmanitosti sa dá robiť vážne aj hravo, premyslene aj dravo. Potvrdzujú to bleskové akčné kresby robené údermi hlavou alebo rotujúcimi taniermi a na druhej strane aj jemné, takmer bezdotykové maľby na skle ako krehké monochrómne štruktúry vznikajúce pomalým vysychaním rozliatej farby. Deštrukčné zásahy do kníh, cielené zbavovanie ich obsahu, aby nakoniec niektoré ich torzá skončili precízne a elegantne zarámované pod sklom

a iné nainštalované na stene v surovej podobe, a na druhej strane identické kruhové pozadia – taniere, na ktorých vytvára celú plejádu kresebných kombinácií podobným spôsobom ako maľby na skle len naliatím farby a jej postupným vysychaním. Akčné koncertné vystúpenia v spolupráci s klavíristkou Elenou Letňanovou, pri ktorých vznikajú dotykové farebné a monochromné partitúry, prenosy hudobných skladieb do obrazovej, výtvarnej polohy a na druhej strane minimalistické načieranie modrej malými lyžicami. Všetky tieto Kotvanove polohy vizuálneho zobrazovania majú jedného spoločného menovateľa, ktorý ich vzájomne prepája, a tým sú lakonické vyjadrovacie postupy. Úsporné minimálne zásahy do plochy alebo priestoru sa pre neho stali pomyselnou normou, ktorú málokedy prekračuje. Bez rozpakov však prijíma štýlové rôznorodosti, nemazná sa s nimi, často niektoré opúšťa, aby sa po čase k nim znova vrátil.

Práce, ktoré Peter Kotvan sústredil v tejto galérii, ožívajú svojou konfrontačnou príbuznosťou novou vitalitou a bude iste zaujímavé sledovať pokračovanie jeho skúmania a nachádzania ďalších možností vizuálneho zobrazovania.

Marian Meško, január 2016

 

Plynutie a trvanie

Pôvodne som vnímal u Petra Kotvana najmä násilnosť zásahu do kníh. Pre výtvarné intervencie platí podľa Aleide Assmannovej, že sú krátkymi okamihmi intenzívneho kontaktu so skutočnosťou. Sú akýmisi epifanickými zážehmi a nárazmi, odohrávajú sa teraz a naraz. Poézia nepotrebných vecí je v zmysle estetiky vznešenosti prielomom do diania, ktorým sa stáva niečo prítomným spôsobom, ktorý je prístupný len bezprostredne. Rudolf Fila to vyjadril ako maliar lyricky lakonicky: „Moja interpretácia niekedy získava vlastnosti krátkeho spojenia, inokedy tichej meditácie. No vždy má povahu rehabilitácie či už zabudnutého diela alebo opovrhnutého predmetu, zlomku reality, ktorý sa bežne javí ako všedná banalita.“

Platí to aj pre architektúru. Celá škála atmosfér, ktorým hovorí Peter Zumthor „krásne mlčanie“, tvorí to, čo označuje ako jej poéziu — a nemusí to byť len poézia jasu a svetla, ale aj temnoty a tmy. V intimite malého priestoru sa zračí zvláštna krása tvaru, ktorá je okrem architektúry aj v ikonách, niekedy sa objaví v zátišiach, lebo tie pomáhajú vidieť, ako čosi nadobúda tvar, nachádza sa v predmetoch každodennej potreby, ale je samozrejme a neodmysliteľne prítomná v literatúre, vo vizuálnom umení a v hudobných dielach.

Až neskôr som si uvedomil vonkajšiu a vnútornú architektúru Kotvanovej hry s náhodou a opakovaním. Výstava v Galérii 19 potvrdzuje a podstatne rozširuje jej platnosť. Spočíva aj v kaleidoskopickej kumulácii do cyklov, založených na nuansách a antologickom napätí medzi singularitou jedného a hromadením mnohého. Nejde však iba o návrat poézie nepotrebných vecí do vizuálneho umenia. To je len jeden osobitný prípad. Spoločným menovateľom je poézia potrebných a nepotrebných vecí, čo by sa dalo nazvať Kotvanovým spôsobom a najlepšie to vystihuje pohyb v názvoch jeho cyklov: Maľba vysychaním, Načieranie modrej, Nalievanie čiernej, Maľba rotujúcim tanierom, Intervencie, Údery hlavou, Údery závažím, Maľby na skle, Klavírne partitúry.

Odohráva sa pohybom hlavy, ruky, trupu.  Farbou, vodou, papierom. V matérii ikeovských tanierov, lyžičiek ako dobových synoným dizajnu, neraz v rámcoch ikeovského rámu. Peter Kotvan v nich spája vecnú úžitkovosť a dostupnosť s výnimočnosťou a nedisponovateľnosťou estetického daru.

Petra Kotvana spája výberové príbuzenstvo s Antoni Tàpiesom, Michelangelom Pistolettom, Anselmom Kieferom, ale rovnako aj s Monogramistom T. D., Matejom Krénom a Romanom Ondákom. V súvislosti s Galériou 19 sú evidentné jeho nenáhodné korešpondencie s Rudolfom Filom, Marianom Meškom, Monogramistom T. D. a Milanom Bočkayom s jeho duchampovskými a magrittovskými cyklickými obrazmi.

V čom však spočíva singulárnosť, jedinosť lyrickej a epickej povahy Kotvanových obrazov, objektov a cyklov? V skromnom, neúhybnom pohybe medzi plynutím a trvaním.

Peter Zajac, január 2016