František Demeter

Poznáte tie príbehy, v ktorých umelec v návale zlosti zničí svoje diela? Minimálne ich premaľuje, v horšom prípade ich rozreže nožom, poleje kyselinou alebo ich hodí do ohňa. Všetko to poznáme z dejín umenia. Často ide o proces akejsi katarzie, vo filmoch sú to dramatické momenty, veľmi fotogenické. Prvotným impulzom pre Veľké plátno Františka Demetera bola práve deštrukcia vlastnej tvorby – za cieľom vyrovnať sa so spomienkami na minulosť a odraziť sa od dna. Bez návalu zlosti, bez filmového pátosu a bez dnes už všadeprítomnej ekonómie zviditeľňovania (sa) a efektivity kreatívnej práce.

Je otázne, do akej miery je dnes ešte “sexy” romantický mytologém padnutého umelca, ktorý zničením svojej tvorby priznáva osobné zlyhanie. Na Veľké plátno sa môžeme pozerať ako na manifestáciu vlastnej nedokonalosti – v podobe padnutého obrazu. Môžeme sa pýtať, čo je radikálnejšie: rozrezať svoje maľby alebo ich v pomalom procese (v studenom potoku či v malom umývadle) vyprať? Stiahnuť z rámu a vydrhnúť šepsované plátno, olejomaľbu, ktorá má prežiť hoci aj stáročia –  to chce veľa času,  odhodlanie i vzdor (veď boli takí, čo mu v tom chceli zabrániť). Kde je však naše miesto v tomto individuálnom zápase? Našťastie, Demeter sa nezavrel do pomyselnej slonovinovej veže, ale pri procese vymývania svojich starých, nedokončených či (podľa neho) nevydarených malieb nestratil zo zreteľa divácke publikum a vyhradil mu priestor priamo v, lepšie povedané: na obraze.

V prípade Veľkého plátna stojí deštrukcia na začiatku ďalšej tvorivej práce. Práce s (maľovaným) obrazom a práce s divákom. Oboje je v Demeterovej tvorbe posledných rokov pevne zakotvené. Ako diváci nemáme byť pasívni pozorovatelia ale aktívni “spoluhráči”. Ak sme chceli vidieť všetky jeho obrazy, museli sme sa galériou prejsť a dotýkať sa malieb ako na výstave NIE ÁNO NIE (Krokus Galéria, 2014), alebo ak sme sa vôbec chceli do galérie dostať a pozrieť si jeho diela, museli sme za pomoci kľučky rozkývať celú inštaláciu, ako tomu bolo na výstave Nic než plocha (Galérie SPZ Praha, 2014-15). Veľké plátno v Galérii 19 pokračuje v línii expandovanej site specific maliarskej inštalácie, Demeter tentoraz reaguje na členitý pôdorys výstavných miestností. Závesný obraz ako niečo ľahko prenosné a skladovateľné sa mení na monumentálnu a s priestorom “zrastenú” inštaláciu. Celkom v duchu umelcovho záujmu o hranice obrazu, o vzťah maľby a priestoru.

Veľké plátno avizuje veľkú tému, veľký príbeh. Pomyslime si na Rembrandtovu Nočnú hliadku, Muchovu Slovanskú epopej či Picassovu Guernicu. Rovnako ako individuálna história, sú vo Veľkom plátne prítomné dejiny maľby, aj keď ich nevidíme. Autora neženie potreba maľovať nové obrazy, ale vyrovnať sa s tými už existujúcimi. Hrá s nami hru, v ktorej si z útržkov musíme poskladať svoj vlastný obraz. Čo vlastne vidíme? Jednu veľkú maľbu alebo päťdesiat menších? Prehovára k nám jeden dominantný názov celého diela, ale čítať môžeme staršie názvy vystavených obrazov. Je to akási retrospektíva naruby…

Na záver od späť k publiku: formou krátkodobého privlastnenia si Veľkého plátna v procese chôdze si vďaka Demeterovmu fenomenologickému prístupu môžeme ešte lepšie uvedomiť našu vlastnú pozíciu vo svete. Vychýlené normy prezentácie umenia nás môžu doviesť k novým estetickým zážitkom, musíme ale sledovať vlastné kroky a nebáť sa (v)stúpiť.

 

Gabriela Kisová