Jozef Jankovič

 

Sochár Jozef Jankovič by sa 8. novembra 2017 dožil osemdesiatky. Chcel ju osláviť dvomi expozíciami: retrospektívou v Muzeu umění Olomouc a výstavou novej tvorby v bratislavskej Galérii 19. Na obe sa starostlivo – ako na každú novú výstavu – pripravoval. Olomouckú výstavu skoncipoval spoločne s kurátorku Olgou Staníkovou, bratislavskú, bohužiaľ, už nestihol. 6. júna tohto roku sa jeho životná a tvorivá cesta uzavrela. Odišiel náhle, neočakávane, uprostred tvorby, činorodých aktivít a rozpracovaných plánov… vždy chcel byť uprostred diania, do poslednej chvíle žil, neúnavne organizoval, komunikoval, navštevoval vernisáže…

Ale niečo predsa len stihol. Výstave v Galérii 19 som dala názov Nedokončená… , aj preto, že sme v ateliéri našli zámer výstavy, zápis – zoznam diel, ktoré chcel zrealizovať, ako aj niekoľko rozpracovaných prác. Stihol dať do bronzu odliať dve sochy, urobiť sériu nových grafík, reliéfy pod názvom Limitovaný priestor a plastika Ruky ostali v ateliéri nedokončené, chýba im už len záverečný farebný akord… Čo však zostalo ležať na pracovnom stole a prekvapilo vari najviac, bol „stoh“ malých kresieb formátu A4. Svojrázny archív a zásobáreň motívov, zápisník, voľný skicár svojho druhu, akýsi vnútorný autorský seizmograf okamžitých nápadov. Potreboval zviditeľniť pretlak ideí a obrazov, ktoré ho prenasledovali, dalo by sa povedať, vo dne i v noci, hodiť ich na papier, sformulovať predstavu. Sú to zvláštne „surové“, priame, „artistne“ nedotvorené kresby – koncepty budúcich diel. Z tohto rezervoáru čerpal pri príprave väčších – farebných kresieb, sôch, reliéfov, grafík. Možno sa niekomu budú zdať „polotovarom“, možno by ich sám autor ani nechcel vystaviť, avšak „ako také“ predstavujú – dovolím si to tvrdiť – najautentickejšie a najpriamejšie svedectvo o Jankovičovi ako tvorcovi, o jeho vizuálnom myslení, o jeho priam nevyčerpateľnej obrazotvornosti. Koľko diel, koľko sôch by na ich základe ešte mohol vytvoriť… Kým veľké sochy – figúry a ich fragmenty, ktoré v posledných rokoch realizoval, narástli do nadľudských rozmerov a  vo formách podliehali čoraz väčšej výrazovej nivelizácii a „skameneli“ v pohybe, v komorných hrdzavých kovoch našiel akoby protikladnú poetiku a zvláštne minuciózny a chvejivý výraz, ktorý ich rozpohyboval vo všetkých zložkách. Všetky sa točili okolo človeka, ľudskej bytosti, často rozbitej na fragmenty telesných častí – uzavreté do klietok a väzení, zamotané do sietí a pavučín, zakliesnené medzi múry, okná a schody, postavené na piedestáli víťazstva a triumfu, limitované okolitým obmedzujúcim priestorom neraz až priveľmi priamo odhaľovali odvrátené stránky našej moci a bezmoci. Jozef Jankovič bol z toho typu tvorcov, ktorým nikdy neboli ľahostajné osudy človeka, osudy nášho sveta. Komentoval ho s nadhľadom, s typickým úsmeškom a ironickým odstupom, ale vždy zapálene a s totálnym osobnostným nasadením. Aj prítomná výstava, ktorá predstavuje jeho posledné diela je toho jasným príkladom

Katarína Bajcurová, november 2017