Ateliér Sklo VŠVU v Bratislave

Škola je prostredie nielen poznávania, ale predovšetkým sebapoznania. Ako povedal Václav Cigler výtvarník, pedagóg a zakladateľ oddelenia Sklo v architektúre na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave: „Tvorivá práca má povahu poézie. Poézii sa nemožno naučiť, poéziu nemožno učiť. Pre poéziu a tvorivú prácu sa človek oslobodzuje z konvencií a nánosov okolia a minulosti. Človek je jedinec vzácnych kvalít, neopakovateľného spôsobu myslenia,  ktoré tvorbou môžu získať špecifickú hodnotu. Nájsť a dešifrovať túto kvalitu je viac než získať rutinu remesla a rutinu profesie“[1]. Aj keď tieto slová boli napísané pred viac ako päťdesiatimi rokmi dodnes sa dajú čítať ako naliehavé upozornenie – nutnosti  pestovať  vzácne kvality tvorivosti, ktoré sa nedajú ani naučiť, ani  nacvičiť. Treba ich v sebe nájsť a trpezlivo zušľachťovať.

O trojici súčasných absolventov Ateliéru Sklo Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Zuzane Skalickej, Patrícii Šichmanovej a Richarda Szabadoša  sa dá iba predpokladať, že ich talent bol objavený a už sa stihol nasmerovať  ku kultivácii. Svoju absolventskú pozíciu si sami priliehavo nazvali „medzi koncom a začiatkom“ asi tušiac, že získané preverí až čas. Ale už tým, že sa neskrývajú za bránou školy, že samostatne vykročili na výtvarnú scénu a chcú ukázať svoje práce v konkurencii iných hovorí za veľa. Prístup  novým výzvam je prítomný aj vo vzťahu k vlastnej tvorbe, umeniu a samozrejme sklu ako médiu. Zuzana Skalická pracuje s autoritou skla akoby bezstarostne, v obchádzaní  jeho zaužívanej „galerijnej vážnosti“. Opak je ale pravdou už len tým, že rozmýšľa nad vzťahom kresby a skla a stavia na ich charakteristických vlastnostiach. Vzájomne konfrontuje ľahkosť kresby, jej schopnosť okamžitého zaznamenania s pomalosťou  a materiálnosťou skla. Postupne v ich zbližovaní, nachádza v kresbe čaro „spomaleného času“,  vo vrstvení  v jednotlivých plátoch skla, alebo v prekrývaní,  využívajúc  tak jeho ponúkajúcu sa priehľadnosť. Jej pôvodný denník kresieb sa tak stáva programovým zastavením, úvahou o tom podstatnom  práve vďaka médiu, ktoré sa vzpiera byť iba momentkou.  Patrícia Šichmanová strávila posledný rok v Nórskom Bergene. Ako sama hovorí  „pohyb“  bol pre ňu vždy dôležitým fenoménom. Ale ako ho zachytiť v tavenom a brúsenom skle – v sklárskych technikách, ktorým sa pred odchodom na sever výhradne venovala ?  Až tam objavila v krajine fjordov a jazier, že práve voda je  jedinečnou metaforou pohybu. Pomocou sklárskej techniky „pate de verre“,  tavením sklenenej drte vytvorila sklo, do ktorého sa vpíja farba ako do plátna, či ručného papiera. Farebné mapy a škvrny sú stopami tekutého pohybu, akčného maľovania v médiu, po ktorom farba zvykne iba stekať. V priblížení farby a  skla, v ich vzájomnom doslova fyzickom spoznávaní vytvára tak pohybové etudy, ľahké a efemérne, kde sklo sa stáva nestálym a priam tekutým médiom. Richarda Szabadosa z  vlastností  skla zaujíma zrkadlenie a nepokoj, ktorý odraz dokáže vyvolať. Pohráva sa s priestorom, tým mentálnym i tým skutočným, ktorý sa vyskytuje v medzere medzi (absolútnou) ilúziou a (absolútnou) pravdou. Na sklenenú platňu vypieskuje motív, ktorý je čitateľný v odraze cylindrického zrkadla. Motívom je oko zrkadliace sa na valci a sledujúce náš pohyb. Pozeráme sa a sme pozorovaní, pohybujeme sa medzi ilúziou a skutočnosťou. Sklenený objekt tu vystupuje  ako zvláštny aparát, schopný neistej hry, ktorá nemá len vizuálne vysvetlenie.  Neistota pohľadu vyvoláva otázky, ktoré smerujú ďaleko za fyzickú podstatu skleneného objektu.

Ak sme začali Václavom Ciglerom, ponúka sa aj ukončiť jeho slovami: „ Mé „já“ je údiv a obdiv radost a nadšení, že mohu vnímat…..tvořit…reagovať…všechno je podnět a výzva. Všechno je cesta… Cesta k sobě a druhému… „[2]

 

Beata Jablonská

 

[1] Václav Cigler.K výchovnému programu školy. In:  Výtvarný život 1970,č.4. str.13.

[2]  CIGLER V., MOTYČKA M., ŠINDELOVÁ  J: Vaclav Cigler:  prostory/projekty. Praha: Trico, 2009.s.20.