Milan Bočkay

ľahko-vážne

Agelastes (Rabelaisovo slovo pre tých, ktorí sa nesmejú), neuvažovanie o prijímaných myšlienkach a gýč sú jedno a to isté. Sú trojhlavým nepriateľom umenia, zrodeného ako ozvena božieho smiechu. Toho umenia, ktoré stvorilo fascinujúcu imaginárnu ríšu, kde pravdu nikto nevlastní a každý má právo byť chápaný.

Milan Kundera: Umenie románu

Irónia je mnohoznačné slovo. Niekedy sa ním myslí spoločensky prijateľný druh agresie, inokedy obrana proti tým, ktorí vedia, ako je to naozaj. Ako sa veci vo svete majú, ako sa má žiť a tvoriť, čo je umenie a čo nie… Ku každému tvrdeniu, ku každému pravidlu, ako sa má žiť, písať, maľovať, komponovať existujú aspoň tri iné tvrdenia a pravidlá, ktoré ho popierajú a sú rovnako pravdivé. Kto má pravdu a kto sa mýli, pýta sa Milan Kundera: „Je Ema Bovary neznesiteľná žena alebo je odvážna a dojemná? A Werther? Citlivý a vznešený alebo neznesiteľne sentimentálny a zahľadený do seba?“ Čím pozornejšie čítame, tým je odpoveď ťažšia. Irónia dráždi, nie preto, že sa vysmieva, ale že nás zbavuje istôt tým, že odhaľuje svet ako mnohoznačnosť.

Irónia je tiež výrazom odporu proti úsiliu vpisovať naše životy do vznešeného jazyka poézie, ktorý je iba útekom pred prózou života. Puškin napísal o jednej dáme verš. „Pamatuji si na divukrásný okamžik – ty zjevila ses přede mnou jak prchavá vidina jako génius čisté krásy“ a v dopise priateľovi potom „Dnes jsem s boží pomocí přeřízl Annu Michajlovnu“ (Václav Bělohradský).

Milan Bočkay je číry ironik. Pred viac ako 40 rokmi namaľoval pol krajca chleba na plátno 140 x140 cm, pokrčenú cigaretu a popolník plný vajglov v nadživotnej veľkosti. Nešlo tu ani tak o zobrazovanie predmetov, ako o skúmanie možností maľby (Jíří Valoch). Ale bolo v tom aj trocha irónie. Okrem skúmania možností maľby, skúmal možnosť vyjadriť iróniu obrazom: „Cez hladké pokrčené, ´suchú vodu´ neustále skúmam spojenie najnižšieho a najvyššieho. Toho, čo nemá hodnotu a toho, čo má najvyššiu hodnotu“ (Katalóg k výstave Fila kreslí Paštéku).

V kolekcii obrazov Fila kreslí Paštéku použil ako spojivo medzi vznešeným a banálnym denníky Rudolfa Filu, človeka, ktorého si, ako učiteľa  a maliara váži najviac. Fila si na študijných cestách zaznamenával do zápisníčka formátu 8 x 8 cm diela majstrov, ktoré na neho najviac zapôsobili. Milan tieto malé kresby veľmi pozorne prekreslil do formátu 80 x 80 cm a dokomponoval vlastnými iluzívnymi prvkami takým spôsobom, že človek má nutkanie skúsiť, či nie sú ozajstné. Tieto citácie citácií domáceho i svetového umenia v kombinácii s Bočkayovými ilúziami pôsobia dojmom bizarnej krásy.

Bočkayovu tvorbu možno chápať aj ako pokus vyjadriť zložitosť a nejednoznačnosť sveta obrazom. O niečo podobné sa filozofia pokúša slovom. Múdrosť Bočkayových obrazov sa od múdrosti filozofie líši tým, že nie je zrodená z ducha teórie, ale z ducha humoru.

Egon Gál, január 2017