Alojz a Tamara KLIMOVCI

Osudové stopy obrazov

Alojz Klimo a Tamara Klimová boli dvojicou, ktorá žila a tvorila – spoločne a každý sám… Ich ľudské a tvorivé cesty, ktoré sa spojili na začiatku dávnych päťdesiatych rokov a rozdelila ich až smrť, bežali paralelne popri sebe, raz sa približovali, pretínali, inokedy vzďaľovali – možno ako línie, rovnobežky i rôznobežky na ich obrazoch. Občas vedeli vykresliť trochu bizarné obrazce, neraz zvláštne rozvoľnené a idúce proti exaktným pravidlám umenia geometrie, ku ktorému ich početní historici a kritici umenia zvykli priraďovať. Stali sa klasikmi nášho novodobého umenia – obdobia neskorej avantgardy voľne plynúcej do postmoderny, ich diela by sme určite našli v prehľadoch, učebniciach či stálych expozíciách nášho novodobého umenia (ak by boli… resp. keď budú…). Ale ako to už s klasikmi býva, hlavne potom, čo sa ich dielo uzavrie, vystúpia síce na pomyselný piedestál, ale nie je ich odtiaľ veľmi vidieť… Som však presvedčená o tom – hlavne v prípade diela Alojza Klimu, že ide o dielo mimoriadne živé, ktoré určite osloví aj dnešného diváka s novými vizuálnymi skúsenosťami.

Táto výstava, iniciovaná Galériou 19, si dala za cieľ nielen oživiť a znovu pripomenúť odkaz obidvoch umelcov, ale najmä priniesť stretnutie s ich umením vis à vis, ktoré je vždy neopakovateľné a sila, moc takéhoto stretnutia je neprenosná. Nemá hodnotiace ambície, nie je retrospektívou, je skôr akousi voľnou esejou na margo tvorby obidvoch osobností. Vznik a pôdorys výstavy predovšetkým určil zdroj vybraných diel – súkromná zbierka. Zbierka zberateľa, ktorá vznikala roky, šla ruka v ruke so životom a tvorbou oboch umelcov, bola podopretá osobnými vzťahmi, priateľstvom a – láskou k umeniu. Čo je možno dnes pre niekoho starosvetsky znejúce spojenie slov, avšak každým dielom ho táto zbierka dokazuje, podopiera jeho význam. Divák, návštevník tu nájde obrazy, maľby a grafiky starostlivo vyberané, takpovediac – vypozerané – nielen s nástojčivým zberateľským záujmom, niekedy priam s príslovečnou posadnutosťou, ale i s veľkou dávkou osobnostnej empatie, vyhraneného názoru a vycibreného vkusu. Obrazy, na ktoré sa nechcete iba dívať, ale s ktorými chcete, jednoducho, žiť.

Životný a tvorivý oblúk Alojza Klimu (1922 – 2000) a Tamary Klimovej (1922 – 2004), jeho míľniky boli veľmi podobné ďalším, žitým inými súčasníkmi z niekoľkých generácií slovenského moderného umenia. Problematické vzdelávanie v temných časoch druhej svetovej vojny, pražské štúdium v období opätovného, ale krátkeho otvárania okien (u Klimovej ešte násobených úlohou slávneho pedagóga, vyznávača kubizmu, Emila Fillu), následné „ujarmenie“ metódou socialistického realizmu päťdesiatych rokov, potom znovuobjavovanie začiatkov, „nezamútených prameňov“ tvorivosti a – hľadanie seba. Základná formula tohto úsilia bola spoločná: „pevný a prostý tvar“, ktorý deklarovali galandovci, ale nezávisle sa oň usilovali aj príslušníci starších generácií, tzv. generácie druhej svetovej vojny, ku ktorej bol Klimo v začiatkoch častejšie priraďovaný. Všeobecne však obaja platili za medzigeneračné zjavy, vekom narodenia nepatrili medzi matuštíkovské  „nástupy“ (zástupy). Opustili falošné rozprávačstvo a iluzívnu amorfnosť a bezformovosť socialisticko-realistických ľstí a zvolili si reč racionálne konštruovaných tvarov. Nový svet, oslobodený od dogiem, bolo predsa treba vybudovať! Klimo hľadal sám, úporne, rudimentárnym spôsobom zjednodušoval vizuálne prostriedky, civilný motív mesta postupne abstrahoval do oprostených štruktúr a znakov. Klimová spočiatku hľadala na „kolektívnej“ platforme prvej čisto ženskej Skupiny 4 (1958 – 1966).

Čoskoro bolo evidentné, že obaja kráčajú jedným smerom, ku geometrickej abstrakcii, v dobovej reči označenej ako „nová citlivosť“. Méty, o ktoré sa v druhej polovici šiesteho decénia usilovali ale neboli tie isté. Klimová našla výberové príbuznosti v rámci programovej základne Klubu konkretistov (1967 – 1971), Klimo, sa naopak nedal spútať žiadnym programom, snažil sa od začiatkov prekonávať priamočiaru ortodoxnosť možných vzorov či predobrazov, hľadať ten svoj a iba svoj variant umenia. Dotyk s informelom i s konštruktívnymi tendenciami dostal uňho svoju vlastnú tvár i ďalší vývoj. U Klimu, podobne ako u ďalších slovenských moderných tvorcov, plodili tieto prelínania rôznych, niekedy až protichodne využitých podnetov a prostriedkov, prekvapujúco iritujúce a originálny výsledky. Obaja šli každý svojim – vyhraneným smerom, aj počas „doby nehybnosti“, v čase normalizácie, keď aj za cenu, že im nebolo umožnené vystavovať, neuhli z vytýčenej cesty. V prípade Tamary Klimovej to bolo navyše komplikované aj zhoršujúcim zdravotným stavom, handicapom, ktorý čiastočne obmedzil jej rozbehnutú tvorbu, avšak nezastavil. U obidvoch autorov by sme našli – u každého inak – pohyb, rozpätie medzi prísnou geometriou a jej emotívnou protiváhou.

Tamara Klimová kombináciou čistých línií a farebných plôch aj napriek racionálne cítenej a budovanej geometrickej skladbe dokázala konštruovať „fantastické“ novotvary. Procesom abstrahovania, sprísňovania, zjednodušovania svojej vyjadrovacej reči dospela k primárnym štruktúram, ktoré podrobila násobeniu, deleniu, repetíciám, či rytmizácii; pracovala s kategóriou tzv. pasívneho pohybu, ktorým sa snažila zdynamizovať svoje plátna, objekty, reliéfy a grafiky. Kým ona skúšala svoj talent aj vykročením k objektom a do priestoru, on zostal predovšetkým maliarom vyznávajúcim klasický závesný obraz, avšak maliarom par excellence. Program Alojza Klimu bol viacerým historikmi a teoretikmi umenia označený pojmom expresívna geometria – tento termín v sebe nesie isté vnútorné protirečenie, ako contradictio in adjecto však poukazuje na to, čo bolo v jeho tvorbe najvzácnejšie a súčasne najoriginálnejšie. Na syntézu spontánnosti a presnosti, intuície a poriadku, uvoľneného gesta a konštruktívneho zákona, individuálneho a nadosobného, náhody a zámeru… Mohli by sme nájsť ešte veľa protichodných dvojíc, a možno by sme sa aj tak nedopátrali podstaty jeho tvorivého činu. Jeho východiskom bola slobodná a veľkorysá hra s prostriedkami maliarskej reči, ktorej výsledkom boli priam zázračné vizuálne slávnosti tvarov a farieb so – spirituálnym obsahom a dosahom. Maľby a serigrafie Alojza Klima sú  typickým príkladom toho, že geometrické a expresívne nemusí súperiť, vylučovať sa, ale môže tvoriť dva aspekty toho istého problému, keď presnosť geometrickej osnovy je porušená rysovaním a kreslením od ruky, príťažlivou neukončenosťou čiar a rozplývavosťou farebných plôch, nezvyčajnosťou koloristických akordov. Juraj Mojžiš pre jeho tvorbu priliehavo našiel teigeovskú metaforu: je to stavba a báseň. Aj keď Klimo vo svojej tvorbe hľadal vyjadrenie vyšších princípov pravidelnosti, symetrie a poriadku zároveň spontánne vyžaruje špecificky ľudskú prítomnosť a duchovnú skúsenosť, napätia a polarity, city a vášne, ktoré hýbu našimi životmi.

Výstava Alojza a Tamary Klimovcov prichádza v čase, keď sa – spoločne a každý sám – vyrovnávame s korona skúsenosťou, ktorou sme prešli. A čo nám ukazuje? Že v čase všetkých možných i nemožných virtuálnych svetov, niet nad stretnutie, niet nad dotyk, niet nad pohľad z očí do očí – človeka, umeleckého diela… Príďte sa stretnúť, príďte sa dívať…

Katarína Bajcurová, jún 2020