Helena Tóthova

Keď starí čínski majstri, ctitelia zenu, chceli spoznávať a zobraziť tajomstvá prírody, uchýlili sa do jej lona, kde osamelo, v hlbokej meditácii celé dni, niekedy aj týždne skúmali jej najpodstatnejšie znaky. Aby nakoniec spontánne, niekoľkými majstrovskými ťahmi štetcom na kúsku papiera vytvorili obraz svojho sústredeného rozjímania a tichého úžasu nad tvorivou silou prírody. Nemaľovali kópiu krajiny, ale esenciu jej poznania. Krajinári v stredoveku, hlavne holandskí a nemeckí majstri vo svojich dielach často zobrazovali prírodu v symbolickej podobe. Spoznávali ju vo všetkých jej premenách a maľovali ako metaforické porovnávanie s fázami zrodu a zániku. Rozumeli prírode a súzneli s ňou aj vo svojej tvorbe. Pokorne a obdivne. Ani súčasné umenie land artu sa nevzdalo tejto tradície. Prepája vo svojich dielach dávne odkazy majstrov, ale krajinné umenie tvorí novým spôsobom a cez neho kriticky reaguje na krízu súčasného environmentálneho sveta s jeho ekologickými problémami.

Helena Tóthová po vzore zenových majstrov hľadala a našla v prírode inšpiratívne prostredie v živej neporušenej podobe starých lesných zákutí. Objavuje v nich nielen ticho a pohodu, ale najmä silné motivačné podnety pre svoju tvorbu. Fascinovaná je stálou tvarovou a farebnou premenou lesného porastu, rozmanitosťou a bohatstvom jeho botanickej štruktúry a dokonalým previazaním celého lesného ekosystému.

Jej tvorbu nepochybne ovplyvňuje aj romantická túžba po pocitoch duchovného splynutia s prírodou. V lese nájdené odlomené, suché konáre zdvihne zo zeme, pomaľuje ich, povýši na úroveň artefaktu a zavesí na pôvodnom mieste do priestoru. Necháva ich tam ako záznam svojho tvorivého putovania krajinou. Podobný rituál zopakuje aj v galérii, kde pomaľované konáre prenesie z lesa a nainštaluje v interiéri ako priestorové objekty. Po ukončení výstavy konár zoberie a znova obradne uloží na pôvodné miesto v lesnom prostredí. Tieto intímne minimalistické land artové akcie vychádzajú obsahovo z jej malieb a poukazujú na pozitívnu dvojdomosť jej tvorby. Fotografie a videa z lesných inscenácií naznačujú blízke tématické prepojenie akčných rituálov s jej spontánnou akčnou maľbou. Súhru týchto dvoch tvorivých postupov potvrdzujú aj v podobnom duchu maľované fragmenty stromov a konárov na jej plátnach.

Keď stojíme pred obrazmi Heleny Tóthovej, máme pocit, že pred sebou vidíme farebné prúdenie vonkajších a vnútorných síl, ktoré tvoria kolobeh všetkého živého. Máme pocit, že pozorujeme šťavnato maľovaný vonkajší a vnútorný rytmus rastu, podobný tomu, aký prebieha v každom živom organizme. Na jej obrazoch vidieť, že je dobrým a vnímavým pozorovateľom, ktorý pri svojich inšpiračných túrach pozorne skúma, ako sa lesný ekosystém pred ňou neustále mení. Neujde jej žiadny nový objavný podnet a ten, ktorý ju osloví najviac využije na prerozprávanie svojho zážitku maliarskym spôsobom. Pre Helenu Tóthovú možno práve vtedy, pri maľovaní nastáva to pravé vytrženie, ozajstná nirvána, pocit naplnenia jej túžby po duchovnom a tvorivom splynutí s prírodou.

Marian Meško, máj 2021

Keď sa les nadýchne, urobí to vo farbách.

/ Helena Tóthová /

Počas tvorenia, mám na mysli tú konkrétnu chvíľu, keď obraz v konkrétnom čase vzniká, môžem iba tušiť, ale nikdy nemám úplnú istotu, čo presne robím. To poznanie prichádza vždy neskôr. Až neskôr sa všetko spojí do jednej línie, ktorú vidím z odstupu a triezvo : a na prvý pohľad nesúvisiace veci do seba zapadajú ako kusy skladačky.

/ Helena Tóthová /