MICHAL ŠKODA

Tvorbu Michala Škodu, etablovaného českého umelca a kurátora s medzinárodnou reputáciou, nie je možné jednoducho zaradiť. Zostáva solitérom vo všetkých oblastiach svojej činnosti. Prešiel rôznymi etapami a obdobiami, v rámci ktorých používal rôzne vyjadrovacie prostriedky. Nepodlieha žiadnym trendom a jeho umelecká tvorba je od počiatkov individuálne koordinovanou cestou, ktorú určujú len umelcove vnútorné mechanizmy a motivácie. K poznaniu a zacieleniu jeho pozornosti dochádza autonómne cez neustále hľadanie a nachádzanie v širokom spektre záujmových oblastí — od súčasného umenia, architektúry, cez poéziu, hudbu a súčasný tanec. V kontexte fotografie je Michal Škoda fotografujúcim umelcom, ktorý fotografiu používa intuitívne. Kontinuálne už takmer 20 rokov tvorí autorské knihy a obrazové denníky, v ktorých reflektuje svoje celoživotné témy — vzťah človeka k priestoru, k miestu, k architektúre. Pracuje s čiernobielym obrazom, dokonalou kompozíciou, silným kontrastom, symetriou a asymetriou, s prekvapivými akcentmi a detailmi, skladbami línií, rytmom geometrických štruktúr a rastrov, svetelnými zákonitosťami i náhodami, so stopami času a prítomnosti, a tiež nepochybne s mnohovrstvovým vnútorným obsahom. Škoda svoje vzťahy k priestoru (vnútorné aj fyzické) neustále zaznamenáva. Iniciačné obrazy potom opakovane prehodnocuje, zhmotňuje, odkladá na ďalšie zrenie, pretvára a prevrstvuje, alebo zničí… Je to dlhodobý nekončiaci proces, systematická, ľahko obsesívna, ale mimoriadne silná „archivácia bytia a každodennosti“.

Základom bratislavskej výstavy Michala Škodu je denníkový cyklus „Čas a prostředí“ z rokov 2011 — 2017. Fotografie, kresby, koláže, texty, všetko čo vzniklo v danom období, patrí do tohto dnes už ukončeného cyklu a tvorí organický celok. Špecifikom je, že jednotlivé listy nie sú fixne viazané ako v iných Škodových denníkoch a autorských knihách, a je možné ich použiť v priestorovej inštalácii. Finále projektu tak môže mať podobu umelcovej konfrontácie  s výstavným priestorom, keď inštalačný akt prebieha bez prípravy ako bezprostredný dialóg s konkrétnym miestom. Ako intuitívna práca s materiálom v danom čase, keď intervenciou vzniká nový priestor vyzývajúci k úvahám. Umelec s nevyhnutnosťou sebe vlastnou zaznamenával a neustále zaznamenáva to, čo ho vizuálne a intelektuálne atakuje. Cyklus „Čas a prostředí“ preto zahŕňa veľké množstvo tém, s dôrazom na „priestor ako fenomén a nekonečné teritórium tém“. Miesto — vlastný prežitok — emočná rovina, to je základná os tohto tvorivého procesu. Škodove diela sú na hranici abstrakcie a privádzajú k životu inú krásu. Archív umelcovej pamäti v súlade s určitou analýzou prostredia je zachytený s precíznou kompozičnou schopnosťou a predstavený vo vnútorných súvislostiach. Vo výslednej materializácii je zdôraznený „kontrast jednoduchosti s množstvom úrovní, v ktorých je možné čítať.“

Nájsť a mať vlastný spôsob fotografickej interpretácie skutočnosti znamená tvorivo transformovať individuálne prežívanie do nadindividuálnej vizuálnej reprezentácie. Naliehavá práca na sebaobjavovaní tu produkuje obrazy, ktoré majú rovnakú intenzitu ako autoportrét. „Prostorová introspekce“ v názve výstavy je kurátorská koncepcia a zacielenie pozornosti na možnú re-konštrukciu podoby umelca, ktorá je fragmentovaná do obrazovej mozaiky jeho špecifického vnímania sveta. Fotografia sa v Škodovej tvorbe objavila v roku 1996 v rámci prvej autorskej knihy „Místa“. Nasledujúce desaťročia jej podoba zrela a vyvíjala sa prostredníctvom množstva vizualizácií a fotografických záznamov, mapujúcich každodennosť a archivujúcich jeho bytie s nespočetnými impulzmi, ktoré bolo treba zaznamenať. Fotografie sú vždy súčasťou väčšieho obrazového celku. Denníky a autorské knihy sú pre umelca „kuchyňou“, miestom pre experimentovanie a predstupňom k čistým esenciálnym prácam, kde v jednoduchosti zostalo len jadro, len to najpodstatnejšie. Pre Michala Škodu nie je fotografia hlavným vyjadrovacím prostriedkom, ale nástrojom pre vizuálny záznam myšlienky, pohľadu, postrehu, atmosféry. V prvom rade je obrazovou skicou, ale tiež súčasťou jeho dlhodobého, všestranného a hlbokého záujmu o obraz. Fotografie tu nie sú dokumentom, autor nehľadá tematické ani technické novinky, nepovyšuje svoje čiernobiele digitálne snímky na artefakty. Názvy diel odmietol. Škodove fotografie zaznamenávajú situácie v urbánnej krajine — tiché miesta so špecifickou atmosférou a vnútorným časom. Sú ne-časové, bez-miestne, ne-dobové a majú fungovať najmä samy za seba, bez odkazov na niečo ďalšie. V tomto zmysle autor nedokumentuje nič iné než svoje mentálne obrazy, „subjektivitu v čase a prostredí — konkrétnosť verzus fikciu“.

Silvia L. Čúzyová