Peter Kotvan

Atmosféry Petra Kotvana

Maľby schnutím Petra Kotvana môžeme pokojne označiť za in-scenovanú materialitu v duchu atmosfér architektúry Gernota Böhmeho. Böhme rozlišuje tri typy vzťahov k materiálu. Prvý, pracovný vzťah sa vzťahuje k matérii v zmysle suroviny. Matéria je ohýbateľná, rozpustiteľná, roztopiteľná, lámavá. Druhý vzťah, založený na vnímaní viditeľného, nemá v skutočnosti do činenia s látkovosťou matérie, ale s jej čírou javovou formou. Pri treťom vzťahu sa pohybujeme vnútri matérie. Matériu zakúšame vo vlast-nom tele ako mäkkosť alebo tvrdosť, vlhkosť, suchosť, chlad a teplo.

Böhme sa potom pýta na to podstatné: „Ako je možné, že v na-šom telesnom rozpoložení nás určuje niečo, s čím nemáme vôbec telesný kontakt? Vytváranie atmosfér vlastnosťami materiálov možno označiť za mágiu, vyvolávanie, pôsobenie na diaľku, pri-volávanie pomocou znakov. Mágia je záhadná, nezrozumiteľná, mimovoľná, zákerná; následok je v nej iný ako príčina.“

Také sú Kotvanove maľby schnutím. Skrytý ostáva pracovný vzťah k materiálu. To, ako ich Kotvan tvorí: Vezme našepsované plátno, rozloží ho na vodorovnej, plochej streche domu s miernym spádom, naleje naň roztekajúcu sa, celkom zriedenú čiernu far-bu, po ktorej ostávajú na plátne stopy tekutosti. Vystaví ho atmos-ferickému pôsobeniu počasia a nechá ho niekoľko dní schnúť. Vo svetle aj v tme, v nehybnosti vzduchu, za jemného vanutia, ale aj náporu vzdušného prúdu. Plátno sa pri schnutí vlní, farba nadobúda rozličné odtiene podľa toho, či je teplo, zima, svieti sln-ko, je pod mrakom alebo prší.

Tak to bolo pri maľbách schnutím z roku 2016. Rozdiel medzi nimi a maľbami z rokov 2020 – 2021 spočíva v geometrii formy „kaluže“. Maľby z posledného obdobia sú naruby vypnuté do napínacích rámov a zachytené horizontálne na niekoľkých bo-doch. Vliatím vody s farbou bolo plátno zdeformované v dvoch smeroch do zakrivenej roviny. V štvorcovom ráme vznikol pri pomerne presnom horizontálnom uložení plátna približný kruh, v obdĺžnikovom elipsa.

V tomto zmysle ide doslovne o rozdielne tvary, spôsoby práce materiálu a utvárajúce sa atmosféry obrazu. Pokým maľby z roku 2016 schli výhradne na streche, v exteriéri, maľby z rokov 2020 – 2021 schli na povale rodinného domu, v exteriéri aj v interiéri. Na plátne rozloženom na streche ostali minimalizované ľudské zása-hy do plátna, neumelo prichyteného hranolkami s rozstrapkaný-mi, zošúverenými okrajmi, plátna, vystaveného pôsobeniu prí-rodných síl. A prítomné vnímanie atmosfér vznikajúceho obrazu, vymykajúceho sa pravidelným geometrickým formám v odtlač-koch tehál, pridŕžajúcich kraje obrazu, tvoriacich jeho rám, v ne-pravidelných tvaroch stekajúcej farby, v rozličných odtieňoch čiernej podľa zmeny počasia a nepravidelnej hustoty schnúcej farby, v biomorfných tvaroch časových záznamov, šíriacich sa v letokruhoch schnutia. V stopách kvapiek dažďa a cícerkov ste-kajúcej vody. Nôh hmyzu, vyznačených vo vode, usilujúcich sa oslobodiť vo vlečúcej sa farbe vodnej kaluže. Brezových semie-nok. Listov, padajúcich na strechu. Mačacích labiek, mihajúcich sa na streche a miznúcich. V stopách nezámerne zaznamenaného sveta, na ktorom je človek len náhodným účastníkom.

Pri naruby vypnutých napínacích rámoch vznikol geometricky pravidelný tvar, buď približný kruh alebo elipsa. Z toho vyplynulo aj pociťované napätie medzi prácou prírody a kultúry, medzi bio-morfnosťou a technomorfnosťou. Vnútornou atmosférou obra-zu sa stal priestor, poloha a rozloženie plátna. Rozpoloženie, Befindlichkeit, ako mu hovorí Martin Heidegger, nemá však len technologickú, ale vo výsledku existenciálnu povahu.

Základným existenciálnym rozpoložením Kotvanových obra-zov schnutím je melancholickosť. Je tým, čo cítime a zakúšame na vlastnom tele, vo vlastnom tele, vlastným telom ako nepome-novateľnú clivotu. Melancholickosť, ktorá je stavom a výrazom našej mysle, keď sa v nej z nevedomia vynára uvedomovaný po-cit uplývania a ubúdania. Nazvime ho pokojne lyrickým, enun-ciatívnym spôsobom sebavyjadrenia a sebauvedomenia pominu-teľnosti. Z Kotvanových obrazov však na nás vanie ešte jeden pocit – naratívny moment diania, sprostredkovaný názvami obrazov: Unikajúci (topiaci sa) hmyz; Dážď; Stopy dažďa, mačky a brezových semienok; Vymytá dažďom, vyplavená; Fialový vtáčí trus; Vrabčie stopy; Biele vtáčie hovienko; Mole; Štyri listy stro-mu; Rozfúkané vetrom.

Kotvanove obrazy inscenujú vzdušné atmosféry vznášania, levitovania, vanutia, prúdenia, lietania, klesania, padania. Vodné atmosféry liatia, premývania, rozmývania, premáčania, topenia. A príbehy mačky, prebiehajúcej obrazom, listu padajúceho na plo-chu obrazu, topiaceho sa hmyzu, unikajúceho bez možnosti úniku z vody a z obrazu. Sú to mĺkve príbehy bez slov, po ktorých ostávajú len metaforické stopy v obraze a písme. Peter Kotvan inscenuje tento svet v obrazoch-krajinách so zvláštnymi topografiami pamäte ubiehajúceho času. Vyplňujú ju, tvoria jej meandry, pre-ryvy, biele miesta.

Kotvanove obrazy sú tým, čo by sme mohli označiť pojmom mise-en-scène. Vystavuje ich prírodnému dianiu alebo technic-kému procesu, stavia ich scénu, vystavuje ich na scéne, vystavuje ich. Jeho obrazy sú stopami manifestovaného sebavyjadrenia a zároveň stopami skrytých, nepreniknuteľných naratívov, pre-biehajúcich v náhodnom čase.

Sú „krásnym mlčaním”. V tom sa prejavuje ich básnivosť, preto má posledné slovo Roman Jakobson: Obraz a slovo sa nepociťu-je len ako číry reprezentant pomenovaného predmetu alebo ako výbuch emócie. Obrazy, slová a ich skladba, ich význam, ich vonkajšia a vnútorná forma a architektúra nie sú ľahostajným poukazom na skutočnosť, majú vlastnú poetiku, váhu a hodnotu.

Peter Zajac

10. 09. 2021

Bratislava, Hranice, Bratislava