RE: REPRO

Keď píšem o výstave, snažím sa poze-rať na ňu s odstupom a z perspektívy, ktorá by mi ju najprv umožnila uchopiť ako celok. Nezávisle od roly, ktorú zastávam (kurátorka či kritička). Chcem z kvázi objektívnej diaľky priblížiť jej stratégie a vnútornú logiku, cielene zazoomovať na jej jednotlivé súčasti a špecifiká. V prípade výstavy RE:REPRO sa mi to zdá istým spôsobom nepatričné. Jednak som príliš zblízka vnímala priebeh jej vzniku, všetky nerealizované nápady
a možnosti. Okrem toho, pojem reprodukcia, ktorý výstavu zastrešuje, a odráža sa v jej názve vo forme odpovede na abreviáciu kľúčového slova, je nielen diskutabilný, ale aj neuveriteľne obsažný, významovo gravidný. Preto doňho asi treba zarezať z viacerých strán, ochutnať ho, prežuť a stráviť alebo jednoducho vypľuť, ak vám nie je pochuti, rovnako ako spravili výtvarníčka Mária Čorejová a poetka Zuzana Husárová.

 

Nalákajú ťa na ľúbivé vizuály. Dúhové gradienty, ktoré máš tak rada/ rád vo svojom insta feede, senzuálnu červeň, veľké, všeobjímajúce plochy. Vypláchnu ti oči a uši jazykmi…, ktoré síce rozoznávaš, no potrebuješ ich prefiltrovať cez hlbšie vrstvy vedomia a poznania. Kde sa zobrazené veci a javy Čorejovej kresieb správajú inak ako to poznáš, v drzej poe-tickej licencii, resuscitujúc formát plagátu výbojmi politiky. Znepokojivý beat, kadencia a významy Husárovej hovorených slôh zas nepripomínajú zvyčajnú nabúchanú rapovú maskulínnu šukačku. Je to však rep a ty si spomenieš, že aj ženy striekajú a hoci nie s účelom plodenia, zem sa vždy zatrasie. Už aj umelkyne môžu všetko? Aj keď sa na chvíľu cítiš v beztiaži intelektuálneho (roz)poznávania, si neodlučiteľne prepojená/ý so svojím telom a s rodom, ktorý si prijal/a za svoj. A budeš to tak pravdepodobne vnímať. 

 

Dôležité je uvedomiť si, že hoci všetky tri ruky – Máriine, Zuzanine a moje, ktoré držia pomyselné čepele, získali volebné právo pred sto rokmi, práve naše reprodukčné práva sú stále ohro-
zované tupými kliešťami nereformovaného konzervativizmu a populizmu. Na našich krkoch visí ako taká chic vintage kotva ešte stále z veľkej časti aj neplatená, tzv. reprodukčná práca – myslím na domáce práce, nie(len) rodenie. Boli sme učené pozerať sa na seba ako na telá a tváričky
v neustálej súťaži krásy hlavne očami tých druhých – mužov a reklamy, cez zmnožované plochy vyretušovaného opakovania vyprázdnených ideálov – prostredníctvom časopisov, pútačov a monitorov. V umelec-kej prevádzke sme zas uviaznuté v slučke subverzívnych snáh o reformy sexistických „tradícií“, ale aj v mikrosvete citácií, apropriácií, ko-lísavých posunov na mieste v čase, keď kópie dokážu prevýšiť originály. Je to príliš ostré?

 

Nech je pre teba táto výstava nepohodlnou sedačkou, ktorá sa ti zaryje do pamäti.

Miroslava Urbanová,

september 2021