Jan Štulíř

Od istého dejinného bodu (ktorý je doménou Adornových textov) je myslenie nútené permanentne sa vysporadúvať s traumatizujúcou skúsenosťou hanby za to, že aj v tých najťažších chvíľach sa naše gesto spolupatričnosti a pomoci obmedzí na odvrátenie pohľadu. Ak má maľba – a myslenie vôbec – reagovať na túto skúsenosť, potom musí radikálne prehodnotiť svoju opodstatnenosť a svoj diskurz. Ak sa myslenie nezbavuje zodpovednosti ani na ploche svojím spôsobom tak „ dekoratívnej“ ako je plocha obrazu, a ak príbehy, ktoré reprezentuje alebo ku ktorým referuje, nás projektujú do nutnosti myslieť, potom je jednou z úlohu takéhoto myslenia priniesť dôkaz o zakrivení našich postojov a o hľadaní takej cesty, ktorá sa aj napriek temným hĺbkam nezbavuje zodpovednosti za našu nechuť postaviť sa temnu tvárou v tvár. Medzi tým, čo sa udialo a tým, čo prichádza, leží Tartaros. Romantici ho pomenovali maelströmom, Dante peklom, Hebreji menom šoa, Elie Wiesel termínom holokaust a Adorno bodom, po ktorom už s čistým svedomím nemožno písať poéziu. Po tejto hranici už žiadna dobrá maľba neexistuje bez rizika pádu do mentálneho Tartara, do podsvetnej priepasti plnej večnej tmy, kde aj ten najlepší z najlepších trávi nekonečné hodiny v trýznivých rozhovoroch so sebou samým, pokým nepríde dáke abstraktné vyslobodenie v podobe večného spánku. A keďže každé myslenie odpovedá svojej dobe, žiadny maliar nie je ušetrený pred týmto pádom. Záblesk nádeje tu ale prináša fakt, že príbehy Jana Štulířa sa odohrávajú tesne pred touto hranicou a ich obsahom je nádejný pobyt v očistci.
Aká je hranica medzi efemérnym úsmevom, momentálnou grotesknosťou chvíle a tým, čo každý fatalista označí ako osudové? Sú to postavy, ktoré nereprezentujú konkrétny príbeh, ale svojím pobytom na intelektuálnom území obrazu referujú k niečomu, čo je nevyhnutné? Tieto postavy, hoci s riadnym dúškom znečistenej vody Léthé vo svojich pľúcach, sa obracajú ku krajine ako k zdroju istoty. Mohutný čierny plášť Thanata, vejúci nad priepasťami zabudnutia, nás zbavuje súcitu a zľutovania. S postavami sme zrazu spätí len potiaľ, pokým vyjadrujú aj náš príbeh a naše postoje. Znehybnenie tu nie je večné. Funguje len dovtedy, kým maliar-režisér nedá pokyn, aby sa figúry na tomto dne údolia Tartara rozmiestnili v inom geste a v inom príbehu.

Sledovať celý oblúk vývinu práce Jana Štulířa je ako pohybovať sa na intuitívnom území príčin a dôsledkov: nič tu nie je náhle vybuchujúce bez predchádzajúceho procesu myslenia, a žiadny krok tu nie je bezdvôvodne postavený mimo svojej verifikácie predchádzajúcimi krokmi. Jan Štulíř prišiel pred piatimi rokmi do Ateliéru kresby Jiřího Petrboka a Martina Gerboca na pražskej Akadémii výtvarných umení. Jeho počiatočné zameranie sa na materiály, ktoré sa v prostredí maľby využívajú len okrajovo: zhrdzavené plechy, doškriabané dosky, umelá hmota prelepená potrhanou páskou a iné materiály, ktoré by väčšina „umelcov“ považovala za dehonestujúce, slúžili ako zoznámenie sa s inakosťou, a spolu s nezáujmom o vysoké princípy sofistikovaných postupov predznamenali akúsi bizarnú a neopozeranú ikonografiu niečoho nového a sviežeho. Každý pohyb ceruzy a každé zaznamenané gesto, grimasa postavy, vynechanie, zmazanie a porušenie ťahu a klonovanie údov, všetko je v jeho kresbách a maľbách podriadené zmyslu a výrazu. Postupom rokov sa jeho maľby stávajú „klasickejšími“ v tom zmysle, že  v ikonografii jeho prác sa objavujú témy a prostredia, ktoré si naše vizuálne submenu dokáže jednoduchšie spojiť so svojimi predobrazmi na území výtvarného umenia. Veď čo môže byť – napriek nepopierateľnej intenzite výjavu – klasickejším motívom ako postava či skupina postáv zasadených v krajine, potenciálne vzťahy, ktoré sa medzi nimi rozohrávajú a roly, spoločenské hry, úlohy a masky, ktorými každá z postáv disponuje? Nadradenosť väčších figúr a pomocné funkcie tých menších, večne prežívaný atavizmus, zmeny perspektív, vzťahy submisie a dominácie úsmevov a zamračení, kostýmy, uniformy a fragmenty nahých tiel, čo týmto telám určujú spoločenské aj intímne hierarchie, intuitívne odkazy k etickým hodnotám a hodnotám spoločenských reálií, červené hviezdy ako pripomienka systému, deformácia, deformácia a deformácia…, no v každom geste živá polemika, odkazujúca k dynamike existencie. Tento princíp je pasca, a na nepripraveného diváka striehne ako šelma v klietke s otvorenými dvierkami. Každý priestor obrazu pôsobí ako organizovaná, ale neukončená forma výpovede, a každý zmysel či princíp ostáva aj naďalej otvorený množstvu nejednotných interpretácií, čomu výrazne pomáha istá nedopovedanosť deja, či neukotvenosť príbehov v jeho prácach. Bujnejúce organizmy, nanovo vyrastajúce prsty, jazyky predierajúce sa z vyškerených pier, a, ako hovorí Jan Štulíř: „bolest a živelné opojení, které je s tím spojené“. Expanziu jeho prístupov a vyjadrení napokon vidno aj v jeho práci s objektom a inštaláciou.

Obavy, že jeho práce sa začnú utápať v akomsi ezoterickom zacyklení, v medzipriestore ničoho, na území medzi fantastknom a nedosiahnutou realitou, sa aj pri pohľade na tieto práce rozplývajú. V jednom maili mi ostalo pár viet Jana Štulířa, ktoré chcem citovať: „Co se týče plánů do budoucna tak vím, že chci malovat dál. Chci zkoušet další postupy, chci zvětšit formát, chci se věnovat tématu krajiny, chci do obrazu zasadit víc postav, chci se soustředit na kvalitu barvy a na způsoby jak namalovat pokožku, strom, vlasy, železo. Chci malovat interiéry. Chtěl bych namalovat pár geometričtějších, designovějších obrazů a potom naopak několik organických, nervozních, vybuchujících a pudových. Chtěl bych si také konečně dovolit víc experimentovat v jiných médiích jako je fotka, video a instalace a realizovat v nich staré a nové nápady. To chce ale větší nadšení, čilost a taky určitou metodiku umožňující oddělit různé osobní výtvarné projekty.“
Tak. Tartaros sa otvára v inom svetle. Už nie ako jediná definitíva, ktorej účinku nemožno uniknúť, ale ako súbor emócií, ako scéna s večne rozmiestňovanými postavami plnými hlavných a vedľajších úloh, a ako potreba vyčerpávajúceho popisu chvíle. Je vlastne chybou, že reč demonštruje myslenie: popísané emócie sa stávajú priveľmi pragmatickými. Aj reč je nedokonalá. Nikdy nebude mať silu a dostatočnú schopnosť predstaviť proces imaginácie a tvorby. Ostávajú figúry na plátnach a papieroch, a naša snaha alebo letargia im porozumieť presne v tom zmysle, v akom sa nám predstavujú na dne tejto temnej priepasti plnej svetla, rodiacich sa organizmov, bujnejúcich štruktúr, nanovo vyrastajúcich prstov a jazykov predierajúcich sa z vyškerených pier.

Martin Gerboc, november 2022

 

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.