Rudolf Fila

Horror vacui – pre väčšinu výtvarníkov dobre známy termín vyjadrujúci strach z prázdnoty bieleho papiera či plátna pred prvým ťahom ceruzy, pera alebo štetca. V prípade Rudolfa Filu to bola v rámci jeho tvorby premalieb každodenná tvorivá hra nie so strachom z prázdnoty bieleho papiera, ale so strachom zo stereotypu každodennosti. Proti nemu pravidelne bojoval hravým maliarskym intervenovaním do ním vybranej obrazovej predlohy klasického autora.

Ten iskrivý intervenčný doplnok, tá inven-čná poetická elipsa, ktorú vsúval do vybranej reprodukcie presne na také miesto, kam ne-vyhnutne patrila, dokázala zakaždým adek-vátne „roztancovať“ nesmierne kreatívny dialóg autora nielen s pôvodnou predlohou, ale vďaka nej aj s každým senzibilným recipientom.

V prípade Filových premalieb je to v prvom rade pestrá výrazová škála rôznych maliar-skych svetelných a farebných rytmov, kon-trastov a súzvukov vytvorených prostred-níctvom súboru štetcových línií, bodov a škvŕn, ktoré pod svojím povrchom vždy ukrývajú nejakú viacvrstvovú významovosť. Avšak tá, paradoxne, nikdy nebude v plnej miere verbálne dekódovateľná. Ako má človek verbálne interpretovať niečo, čo v sebe synkretizuje okrem vizuálno-výtvarného espritu aj meta-foricko-literárne, zvukovo-hudobné a s urči-tým nadhľadom aj pohybovo-tanečné stopy? Autor vďaka nim motivuje recipienta vnímať gesamtkunstwerk jeho diel celostne, skrz všetky jeho vizuálne, poetické, hudobné a „tanečné“ stopy naraz.

Súčasná výstava v bratislavskej Galérii 19 s názvom Rudolf Fila a starí majstri vznikla z iniciatívy Mariána Reisela, zanieteného znalca a zberateľa Filových diel a zároveň editora známej publikácie Rudolf Fila: Cestou (vydavateľstvo PETRUS, 2003), ktorý si aspoň takto chcel pripomenúť tohtoročné nedožité jubileum 90 rokov Rudolfa Filu.

Základným motívom vystaveného cyklu Filových premalieb sú čierno-biele reproduk-cie diel viac alebo menej známych klasických autorov. Čo Filu motivovalo k určitej forme maliarskych intervencií do povrchu týchto reprodukcií, nebol ani tak ich obsah, ale skôr výraz ich obrazových foriem. Zvláštne rytmy, svetelné a tvarové kontrasty, rôzne kompozičné vzťahy atď. vo vybraných obrazoch klasických diel dokázali nadmieru stimulovať Filovu krea-tívnu predstavivosť. Tá ho napokon motivovala k rôznorodým expresívnym čiernym, bielym alebo farebným štetcovým zásahom do ich kompozícií.

Na povrchoch pôvodných reprodukcií tak vznikli napríklad súbory rôznych krátkych ges-tických štetcových zásahov, hadovito posplie-taných štetcových ťahov, rôzne kresbové línie v podobe priamok alebo chaotických kriviek, zvislice evokujúce prudký svetelný dážď či rôzne série elektromagnetických pulzarov. To, čo nás v konečnom dôsledku na každej z vystavených premalieb esteticky najviac fascinuje, je konečná podoba Filovej maliarskej intervencie, ktorá pôvodné dielo síce celkom neneguje, ale svojou formou transformácie ho do značnej miery významovo obohacuje.

Podľa Wikipédie „vo výtvarnom umení je horror vacui, označovaný aj ako kenofóbia, t. j. vyplnenie celého povrchu priestoru alebo umeleckého diela detailmi.“ Žeby to bol napokon ten pravý dôvod Filových premalieb? Nie strach z prázdnoty, ale, naopak, z plnosti, ktorú je potrebné ešte posadnuto zapĺňať množstvom ďalších detailov? Možné to je, ak to vedie, a my sme presvedčení, že áno, k nanajvýš invenčným výsledkom.

Rudolfovi Filovi ďakujeme za všetky jeho každodenné tvorivé posadnutosti, ktoré ho napokon doviedli k fascinujúcim imaginatívnym výsledkom.

Miloš Štofko, august 2022