Ivan Kříž

Ivan Kříž (1941, Likier) pochádza z českej rodiny, no narodil sa a vyrastal na Slovensku, kde jeho otec udržiaval trate železnice. Od ukončenia štúdia maľby u prof. Jána Mudrocha v roku 1968 pôsobí v Brne. Dôležitou súčasťou jeho tvorivého príbehu je literárna činnosť a pedagogická práca s deťmi na základnej umeleckej škole, neskôr na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne, kde pôsobil v rokoch 1992 až 2002 a habilitoval tu na docenta (1993). Pedagogickej práci sa venoval podobne ako jeho slovenskí kolegovia so zápalom a ná[1]ležitými výsledkami. Jeho tvorba zahŕňa takmer všetky médiá, kresbu, grafiku, maľbu, sochu, keramiku. Na Slovensku vystavoval skôr sporadicky, v roku 1992 v Galérii v Nových Zámkoch a v Nitrianskej galérii, bol laureátom Medzinárodného salónu kresby v Žiline (1999) a nedávno bol zastúpený na výstave 1. otvorený ateliér 1970 — 2020 práve v Galérii 19 (2020). Dnes sa môžeme s jeho tvorbu zoznámiť opäť v Bratislave.

 

Vystavením tvorby výtvarníka Ivana Kříža, rovnako ako básnika Ivana Vyrubiša v ga[1]lerijných priestoroch ju vytrhávame z jej pôvodného domáceho kontextu. Podobne ako pri sakrálnych dielach, ktoré vznikali do konkrétnych chrámov, domovom je v tomto prípade jeho ateliér s vlastným geniom loci, vzdialene evokujúci priestorové Merzbau Kurta Schwittersa. V ideálnom prípade by preto jeho tvorba nemala putovať za nami do galérie, ale naopak. Aby sme jej lepšie porozumeli, mali by sme to byť my, kto sa vydá na púť do autorovho sveta. Ateliér či skôr múzeum autora sa nachádza v dnes už neobývanom dome v širšom centre Brna, kde diela pohlcujú každé voľné miesto priestoru stien aj podláh. Za zdanlivým chaosom návštevník po chvíli vytuší jasnú logiku a niť, ktorá vedie šiestimi desaťročiami, od autorových študentských prác vytvorených počas štúdia maľby na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení až po súčasnú tvorbu. Domácemu publiku tvorba Ivana Kříža nie je celkom neznáma. Do povedomia vstúpil najmä účasťou na 1. otvorenom ateliéri v dome Rudolfa Sikoru v roku 1970. Eugénia Sikorová ako hostiteľka a neskôr dokumentátorka tohto dôležitého podujatia o Křížovom, vtedy vlastne jedinom maliarskom príspevku výs[1]tižne napísala, že v dobe, keď pre mnohých (aj tu prítomných) je „maľba mŕtva“, prináša „anachronizmus“ – problém maľby v aliancii s objektom a reliéfom. Miesto úžitkových predmetov Kúpeľne – starej výlevky a ošar[1]panej vane „umiestnil“ Kříž svoje maľby. V monochromatických maľbách pohľadu na (svoje) telo ponorené do vody, zdeformované perspektívnou skratkou, postrehla ambiva[1]lentný vzťah materiality a kontemplácie, ktorý charakterizuje aj celok jeho tvorby. Nachádzame tu možný kľúč k súvislostiam autorových figurálnych malieb a jeho abstrakt[1]ných „kresboreliéfov“ a objektov. Je ním sa[1]králno, otvorene prítomné vo figurálnej a me[1]taforicky v abstraktnej línii jeho tvorby. Obrazy s ústredným motívom kríža vystavoval ešte ako študent na V. bienále sakrálneho umenia súčasnosti v Salzburgu v roku 1966 a venuje sa im dodnes. Jeho tvorba sa odohráva v cykloch, ktoré majú svoju nadväznosť a autor sa k nim opakovane vracia (čo občas sťažuje orientáciu v datovaní). Napriek rôznorodosti ich spája vnútorná línia. Objekty vytvorené z najrôz[1]nejších súčiastok, elektrických obvodov, skrutiek, líšt, pántov, bužírok, káblov, zipsov, klincov pôvodne patriacich do repertoáru inštalatérov, obuvníkov, krajčírov, mechanikov, nábytkárov či staviteľov organov, Ivan Kříž využíva ako objaviteľ a vynálezca. – Dáva im nový život, novú funkciu a symboliku, vytvára z nich akési profánno-sakrálne, zväčša geo[1]metrické reliéfy a objekty pripomínajúce svä[1]tostánky, relikviáre, oltáre či intarzie. Igor Zhoř ich príznačne nazval „pancierovanými objektami“. Trojrozmerné objekty a torzá pripomínajú zmenšené mrakodrapy, totemy, ale aj odkazy k stĺpom meditácie. Téme, ktorú už skôr rozpracoval v obrazoch Sv. Šimona Stylitu, sýrsko-byzantského pustovníka zo 4.— 5. storočia, žijúceho tridsať rokov na kamennom stĺpe. Slovami Jana Skácela nevím, jestli jsem pochopil beze zbytku vše, …, domnívám se však, že jsem dokázal vnímat, a vnímal jsem s vděčností. Nemnělo by se nám líbit rozumět všemu. Za každé krásné tajemství bychom se měli poděkovat.

 

Daniela Čarná, marec 2023

 

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.