RUDO SIKORA

Minulý rok uplynulo 100 rokov odvtedy, ako Kazimir Malevič vytvoril približne v rovnakom čase 3 práce rovnakej veľkosti 106 x 106 cm: „Čierny štvorec“, „Čierny kruh“ a „Čierny kríž“… Jeho prvé kresby, záznamy, projekty štvorcov, kruhov a krížov poznám z roku 1913 – vracal sa k týmto svojim ikonickým výzvam viackrát – – poznám jeden z jeho „čiernych štvorcov“ aj z r. 1929…

„Čierny štvorec“, „Čierny kruh“ a „Čierny kríž“ je svojský triptych, pozostávajúci z kompozícií znakov „privlastnených“ Malevičom. Autor používa najjednoduchšie geometrické tvary v ich absolútnej „čistote“, ako akési prvotné základy abecedy – rovnocenné maliarskym znakom, v ktorých cítim v jeho vedomí až sakrálny význam – podobne, ako vo vedomí stredovekého alchymistu… Nie je náhoda, že jeden z prvých variantov čierneho štvorca („Čierny štvorec na bielom pozadí“) Malevič predstavil na legendárnej „Poslednej futuristickej výstave „0, 10“ (Petrohrad, 1915) ako ikonu, zavesil ho podľa pravoslávnej obyčaje v pravom hornom rohu miestnosti. Ikona – znak novej doby – tak vnímali súčasníci „Čierny štvorec“, ktorí sa prav-depodobne opierali o vlastné Malevičove vyjadrenia: „Pre mňa je to iba nahá, bez rámu, ikona mojej doby…“ „Čierny štvorec“ sa už počas umelcovho života stáva akýmsi symbolom Male-vičovho umenia, keď suprematistickým jazykom v sebe samotnom skúma „náboženstvo tvorby“.

A citujem v malých úsekoch samotného Kazimira Maleviča:

„Začiatkom suprematizmu je plocha, ktorá vytvorila štvorec… Štvorec rovná sa pocit, biele pozadie rovná sa nič.“ A ďalej…: „Cez čiernu plochu sa vo mne vyjadrilo nové…“ „suprematistické formy ako plochy sú jednotky suprematistického štvorca“.

„Suprematizmus – bezpredmetnosť… Suprematizmus je samopohyb farieb. Bezpredmetný pohyb je samopohyb farieb. Bezpredmetný pohyb je čistá forma. Obsahom diela je ´úplné´ stretnutie prírodných síl. Celý svet je vnímavý v bezpredmetnej nehmotnej podobe ako čistý maliarsky stav.“ „Podstata maliarstva je jediná nedeliteľná akcia“.

Bezpredmetný maliar – suprematista nemaľuje teda podoby ľudí, ale energetické stavy a akcie…

Kazimir Malevič napísal mnoho, mnoho úvah o suprematizme: niekedy som sa ťažko prebíjal jeho textami, aby som ako –tak porozumel podstate. Pridal som zopár jeho poznámok mnou nesúvisle usporiadaných… a musím spomenúť Jiřího Padrtu, ktorého knihu Kazimir Malevič a suprematizmus poznám a trochu z jeho knihy Maleviča citujem. Poznám aj Padrtovho priateľa Františka Šmejkala. Obaja sa dožili nízkeho veku, ale boli výnimoční, a v 70. rokoch som mal to šťastie sa s nimi stretnúť a so Šmejkalom aj trochu spolupracovať…

„Pro ty, kdo nevěří, zůstává nic, t.j. bezpředmětnost. Není ani krásy, ani Boha, ani vědy jako světla, ani umění… Bezpředmětnost nemůže nic dát, protože je nic. Nic je i celá podstata všeho lidského úsilí, všechno praktické je nakonec také nic. Bez toho nic není ale ani člověk, ani příroda. Obojí tvoří naši věčnou otázku „co“…“ (K. Malevič).

Suprematisti ma nezaujímali len tvorbou, výsledkami práce, myslením… Zaujímali ma aj ich životné príbehy, ich politické postoje, doba, v ktorej žili… (keby som žil v tých rokoch, možno by som aj ja uveril, že „revolúcia vytvorí priestor pre nového človeka, nový život, nové umenie…“ a rovnako by som bol ťažko sklamaný zo zneužitia aj tých najkrajších ideí. Zo zneužitia, ktoré končilo vraždením miliónov nevinných!)… Áno, umelci suprematisti nenávideli cársky režim – čakali a vítali revolúciu, nový život – čakali nového človeka, nové umenie. Nakoniec si niektorí zachraňovali v časoch Stalina, po roku 1928 – holý život – koľkí skončili v gulagoch! Áno, aj tie najkrajšie myšlienky sa strašne zneužili…! A ako verili v myšlienky revolúcie – uvediem ešte pár riadkov Maleviča z rokov 1915 – 1922:

„Nech žije mládež, ktorá pôjde za avantgardou súčasnosti, avantgardou nových obsahov a nových foriem!

Na vašich dlaniach nech bude nakreslený zánik umenia starého sveta!

Nech žije zánik starého sveta umenia!

Nech žije nový svet vecí!“

Kazimir Severinovič Malevič, ukrajinský maliar poľského pôvodu, sa narodil v roku 1879 v Kyjeve, zomrel v roku 1935 v Petrohrade.

Začiatkom 90. rokov som mal prvýkrát možnosť vidieť „naživo“ Kazimira Maleviča v Stedelijk Museum v Amsterdame. Múzeum vlastní 29 jeho obrazov; časť vystavili v troch priestoroch – pamätám si, ako na mňa až prekvapujúco silno zapôsobila inštalácia Maleviča: civilno – sakrálne, jednoducho inak, odlišne ako nábožensky… Sakrálnosť 20. storočia, dýchajúceho problémami civilizácie.

Z autorov revolučnej avantgardy (suprematisti, konštruktivisti) – mňa najviac oslovil práve Malevič, ale aj El Lisickij, Rodčenko, Tatlin… V Kolíne nad Rýnom som videl v 90. rokoch obrovskú výstavu suprematistov, predstavujúcu tvorbu 120 osobností, z nich som poznal len okolo dvadsiatky.

Niekedy povrchnosť vnímania suprematizmu a konštruktivizmu nezainteresovaného diváka zvádza interpretovať vnútorné posolstvá až „aranžérsky sladko“. Hovorím to priamou rečou neteoretika.

Navštívil som aj Van Abbemuseum Eindhoven – zbierku významných svetových umelcov 20. storočia, ktorá o. i. obsahuje i kolekciu okolo 240 väčších a menších projektov, objektov, fotografií ďalšieho významného suprematistu El Lisického. Netušil som vtedy, že o 25 rokov neskôr sa Van Abbemuseum spojí s Danubianou v Bratislave a spolu pripraví veľkú výstavu El Lisickij / eR Sikora (r. 2019). Predtým, okolo r. 2014, vo Van Abbemuseum podobne spojili tvorbu El Lisického so svetoznámym Iljom Kabakovom.

Po „Novembrovej revolúcii“ v roku 1989 – možno po mojej silnej a úprimnej angažovanosti sa v nej – akoby vo mne „vzklíčili“ túžby suprematistov po „novom svete“ – a spojili sa s mojimi skúsenosťami a túžbami… Svet sa otvoril, mohli sme vystavovať doma aj v zahraničí… Počas celej „normalizácie“ som spolu s mnohými priateľmi – výtvarníkmi – „neuhol“ ani o milimeterzo svojej slobodnej predstavy tvorby – zo svojho vnútorného posolstva… Spomeniem zopár svojich ekologicko –kozmologických cyklov z konca 80. rokov.

„Najprv som sa rozpadol ja a po mne celý vesmír…“ (Z cyklu „…A čomu som hovorieval: JA !“; r. 1987).

„Rozbitý kríž (biely, červený, čierny)“; triptych 3 x à 200 x 400 cm, r. 1988.

„3 x 2,85 x 1033 možností prestavby (z cyklu: Syzýgia)“, triptych 3 x à 220 x 220 cm; r. 1988

„Ukrižovaná mohyla“, 360 x 280 cm, r. 1988 / 1989

„Zrezaná mohyla“, diptych 2 x à 276 x 270 cm, r. 1988 / 1989

„Niekoľko triliónov možností rozpadu mohyly“; 303 x 300 cm, r. 1988 / 1989

L´Arc de Triomphe (Bosna, Bosna!), inštalácia 400 x 550 cm vo viacerých európskych galériách a múzeách; r. 1993 až 2020

Cyklus „Hrob suprematistu (I., II., III.), 2 x à 305 x 225 cm, r. 1993 / 1994

Z cyklu „Hrob suprematistov“ (I. – VI.); 6 x à 300 x 300 cm, r. 1994

Z cyklu „Malevičov hrob“ (I. – VI.); 6 x à 300 x 300 cm, r. 1994

Z cyklu „Hrob pre Maleviča“; 200 x 200 cm, r. 1996

Z cyklu „Hrob pre Maleviča (Vpred!)“ (I. – VII.); 7 x à, r. 1995 / 1999

„Dlažba pre Maleviča (Vpred!)“; 1148 x 606 cm, r. 2004 / 2006

„Väzenie pre Maleviča“; 300 x 300 x 300 cm, r. 2004 / 2006

V cykloch „Hrob suprematistu / tov“, v cykloch „Malevičov hrob“ a vo „Väzení pre Maleviča“ som pracoval len s čiastočnými citáciami prác Maleviča a iných suprematistov. V cykloch „Hrob pre Maleviča (Vpred!)“ a v inštalácii „Dlažba pre Maleviča (Vpred!)“ som pridal k citáciám Malevičových prác aj moju postavu, akoby vchádzajúcu do objektov…

S obdivom si spomínam na dni „Nežnej revolúcie“, ale aj so smútkom na sklamanie z rozdelenia Československa a nástupu mečiarizmu (vtedy ale stalinisti ešte naplno nevystrájali…) a sociálne siete ešte neexistovali.

A teraz, v tejto dobe? Mám silné „nutkanie“ povedať a „komentovať“ všetok strach, nehanebné zločiny, ktoré sa dejú za našimi hranicami, keď Rusko napadlo Ukrajinu a spustilo masové vraždenie… !

Potreboval som triptych, diptych a jeden samostatný obraz (spolu 6 objektov à 106 x 106 cm) nainštalovať a vidieť v Galérii 19! Odkaz Kazimira Maleviča a v ňom odkaz Rudolfa Sikoru: Po sto rokoch spolu videné – zlobu Stalina a zlobu Putina!

Áno, cítim, že Kazimir Malevič je teraz so mnou!

Rudolf Sikora

V Bratislave 24.11. 2024