Šepoty a výkriky symbolizmu

Symbolizmus patrí k línii fantazijného umenia známeho od stredoveku. Je to introvertný umelecký smer. Vychádzal zo snového a imaginatívneho sveta, z literatúry, najmä poézie. Nadviazal na (čierny) romantizmus a prelínal sa s dekadenciou, secesiou či avantgardami. Voľne narábal s tradičnou ikonografiou a tradičnými námetmi. Kulminoval v období rokov 1880až 1914 a umenie už neopustil. Inšpiroval najmä nabistov, expresionistov a surrealistov. Termín prvýkrát použil pre literatúru Ioannis Papadiamantopoulos v roku 1886 a pre výtvarné umenie Albert Aurier v roku 1891. Obaja boli mladí parížski intelektuáli, básnici a kritici umenia. Grék Papadiamantopoulos s francúzskym pseudonymom Jean Moréas mal tridsať, Aurier dvadsaťšesť.

Symbolizmus sa ocitol v spleti modernizmov, ktoré ho zatienili alebo pohltili, a pri ktorých pôsobil konzervatívne. V podstate až do 70. rokov 20. storočia nevzbudzoval zvláštny záujem. V roku 1976 bola v Baden-Badene usporiadaná prvá veľká putovná výstava Symbolizmus v Európe. Už tá ukázala, že symbolizmus nemá formálne jednotný štýl ‒ nie je ho vidieť, treba ho pochopiť. Jeho verzatilnosť spôsobila, že sa k nemu dajú priradiť skôr konkrétne diela ako jednotliví umelci. Ich autori sa vnímajú ako symbolisti, hoci to sami nemuseli tušiť. Symbolisti narábali so symbolmi mimo zaužívanej ikonografie v mene prehĺbenia duchovného odkazu svojho diela. Individuálne sa dištancovali od umenia, ktoré sa zameriavalo na vonkajší svet (ako napríklad impresionisti). Zaujímali sa o duchovné posolstvá a vnútorný svet človeka plný obáv, smútkov a pochybností. Symbolistické diela bývajú silno osobné, obskúrne a nejednoznačné, zároveň však odrážajú dobové filozofické tápania a snaženia. Symbolisti sa primkýnali ku katolíckej moderne, k obrodným kresťanským hnutiam, ale aj k východným náboženstvám, okultizmu a mysticizmu; viacerí inklinovali k agnosticizmu. Nanovo spracovávali mytologické a kresťanské námety, stredoveký materiál, exotizmy, motívy krajiny a ženských bytostí, či tému zániku a smrti.

Na Slovensku sa diela európskych symbolistov objavili v roku 1919 v Redute na jesennej výstave Bratislavského umeleckého spolku. Medzi dielami domácej produkcie boli ukážky tvorby švajčiarskych umelcov Ferdinanda Hodlera a Cuna Amieta. Bolo to zásluhou tajomníka spolku Richarda Meszlényiho/Messera, ktorého Amiet aj portrétoval. Meszlényi študoval literatúru vo Švajčiarsku, v Bratislave učil na Obchodnej akadémii, jeho manželkou bola Agáta Albrechtová (teta muzikológa a hudobníka Jána Albrechta).

Symbolistické diela sa neskôr ojedinelo objavovali na rôznych výstavách, či už autorských (Harmos 2000, Váchal 2005, bratia Tichyovci 2014, 2015) alebo širšie koncipovaných modernistických. Grafiku českých symbolistov čiastočne predstavila Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici v roku 2010 na výstave, ktorú prevzala z Hradca Králového.

Bergmannov film Šepoty a výkriky (1972) spája s výstavou záujem o psychologické priepasti, problémy osamelosti a citovej nenaplnenosti. Vystavené diela sú na premýšľanie. Tvoria kostru symbolistických diel na Slovensku. Základ predstavujú diela zo zbierok bývalých profesorov bratislavskej ŠUP, ktoré nadobudli pri návštevách moravských a českých miest. Vášni ďalších slovenských zberateľov, ako aj ústretovosti viacerých galérii, vďačí výstava za ostatné vzácne obrazy a grafiky. Najviac sú zastúpení českí a slovenskí umelci (Bílek, Kobliha, Konůpek, Váchal; Kozics, Harmos, K. Tichy, Ember), ďalší pochádzajú z rôznych krajín, od Švajčiarska (Böcklin) po Izrael (Pann). Výstava sa prvýkrát venuje nebývalému spektru symbolistických diel na Slovensku. Za svoj vznik vďačí podnetu historičky umenia Ivy Mojžišovej, spolukurátorovi výstavy akademickému sochárovi Vladimírovi Kordošovi, ktorý je otcom idey, akademickému maliarovi Mariánovi Meškovi a Galérii 19, vďaka ktorým sa výstava realizuje.

Marta Herucová, september 2015