Vladimír Havrilla

„Transcendentno, teda to, čo nás presahuje, sa môže stať v umení podstatou našej ľudskosti“ a talent umenia s našimi schopnosťami nám k tomu dáva príležitosť. Teda nie sme na to sami. Prítomnosť Havrillových zážitkov je súčasťou jeho totožnosti.

Objavenie fotografie, Duchampov nájdený predmet či prítomnosť elektronických médií si u Havrillu vytvárajú svoje príbehy. Každý, aj nový predmet prežíva svojím dotykom a ohmatávaním, a tým sa pre neho stáva udalosťou, lebo môže v sebe ukrývať nový obraz. Havrilla chce zostať sám s úmyslom byť sám sebou ako renesanční autori, ktorí svoje diela nepodpisovali a zostávali v anonymite. Ich dielo neskôr nadobudlo nevídané rozmery a pretrvalo dodnes,  čo  potvrdzuje, že moderné  nemusí byť nutne súčasné.

Havrillove túžby, z ktorých vytvára  svoje predstavy, sa stávajú  súčasťou jeho osobnosti. Spoločnosť mu pri tom často robí intuícia. Platí to aj o Havrillových obrazoch, pretože reč obrazov je od najútlejšieho veku našou druhou prirodzenosťou, a tá je ukrytá v symboloch. Hľadanie nevysvetliteľného pomocou obrazov mi pripomína svetlo, ktoré nám pomáha uvidieť viditeľný svet. Tieto „Božie“ vlastnosti umenia môžeme prirovnať k metaforám alebo ku krajinomaľbe starých čínskych majstrov, ktorí dokázali zorganizovať priestor obrazu tak, že diváka z pozorovaného miesta pred obrazom premiestnili dovnútra obrazu. Tým pripravili pre diváka nový nepredvídaný zážitok. Havrillove postavy vygenerované počítačom mi pripomínajú virtuálne postavy z iných svetov, ktoré prinášajú nové zážitky ako kedysi prvé fotografie pohybu Eadwearda Muybridgea. Napriek tomu to Havrillovi nebráni aj naďalej používať tradičné sochárske materiály.

Havrilla prináša do priestoru umenia osobité uvažovanie o priestore  a čase, spočívajúce v originálnom myslení. Je to aj preto, že sa dokáže uväzniť vo svojej slobode.

„Umenie sa predsa  nemusí definovať neprístupnou jedinečnosťou.“

Marián Mudroch, marec 2016