Emila Medková

Pre Emilu Medkovú, jej budúci život a tvorbu, sa stalo osudovým zoznámenie s maliarom Mikulášom Medkom a jeho prostredníctvom so skupinou mladých výtvarníkov a básnikov združených okolo Karla Teigeho. Nastupu¬júca generácia nadšená odkazom predvoj¬nového európskeho surrealizmu a českého poetizmu, uchvátená jeho snovou imaginá¬ciou, pod Teigeho egidou, bez rozpakov nad¬väzovala najmä na tvorbu Jindřicha Štýrské¬ho a Toyen. Maliari Josef Istler, Václav Tikal, Libor Fára, Jan Kotík, Zbyněk Sekal, teoretik Vratislav Effenberger, básnik Karel Hynek a vtedy k sebe blízki Emila a Mikuláš Medek, tvorili tvrdé jadro novotvoriacej sa neoficiál¬nej neosurrealistickej skupiny. Aj keď sa ich tvorivé cesty celkom logicky časom rozchá¬dzali, krst surrealizmom mal na ich budúce dielo viac ako blahodárne účinky.

„Fotografujem, aby som zaznamenala objek¬tívne a subjektívne situácie, ktoré považu¬jem za podstatné.“ Týmito slovami lakonicky charakterizovala svoju rozsiahlu tvorbu Emila Medková, fotografka, ktorá sa nebý¬valou mierou spolupodieľala na formovaní českého výtvarného umenia druhej polovice dvadsiateho storočia.

Prvé fotografie Emily Medkovej vznikali kon¬com štyridsiatych rokov a niesli v sebe ini¬ciačné prvky z poznania tvorby medzivojno¬vej avantgardy, hlavne Jindřicha Štýrského a Jaromíra Funkeho. V tom čase Emila Med¬ková začínala fotografovať bizarné výkladné skrine, vývesné štíty, reklamné tabule a zaš-lé mestské zákutia. Hľadala a nachádzala v nich hravé, absurdné vzájomné vzťahy, vyberala si z nich také, ktoré svojím kúzlom nechceného podnecovali jej fantáziu a obra¬zotvornosť na plné obrátky. Tieto nevšedné objekty sa pre ňu stali neklamným znakom inšpiračnej príťažlivosti mestského prostre¬dia a jeho folklóru, ku ktorému sa opäť vráti o desaťročie neskôr fotografickým cyklom Kulisy, autentickými snímkami parížskych a talianskych verejných priestranstiev a ulíc.

V tom istom čase, koncom štyridsiatych rokov, inšpirovaná surrealistickou maľbou, paralelne skúmala rozmanitým spôsobom tému tváre, hlavy a fragmentov ľudského tela a objavovala ďalšie tvarové možnosti ich viacvýznamových poetických premien. Počnúc sériou inscenovaných fotografií s fy¬zickou účasťou Mikuláša Medka, až po scé¬nografickým spôsobom aranžované tieňohry, tieňové premietanie fragmentov ľudského tela konfrontovaných so vstupom reálnych predmetov. Na tú dobu neobvyklými fotoin¬scenáciami prekročila hranice fotografie a z dnešného pohľadu sa pohybovala na pomedzí len začínajúceho, vtedy málo zná¬meho umenia akcie a konceptu.

Vrcholným a najsústredenejším obdobím jej tvorivosti je koniec päťdesiatych a šesť¬desiate roky, keď paralelne s vlnou európ¬skeho informelu svojským spôsobom po¬kračuje v ďalšom objavovaní čara lokálnych mestských a periférnych ošarpaných zákutí, ponurých uzavretých priestorov, detailov popraskaných, otlčených, zvetraných a popísaných stien. Priťahovali ju svojou neotre¬lou bezprostrednosťou, fotografovala ich neprestajne celé desaťročia, očarili ju navždy. Jej fotografie oprýskaných múrov s minimalistickými znakovými zásahmi tàpiesovského razenia až po fotografie takmer brutartových štrukturálnych vrstvení časom ošumelých fasád patria svojou invenciou a obrazovou príťažlivosťou k tomu najlep¬šiemu z jej rozsiahleho diela.

Fotografický profil Emily Medkovej vystave¬ný v bratislavskej Galérii 19 prezentuje celé spektrum jej tvorby, ktorá svojou nespornou kvalitou znova potvrdzuje, že jej nadčaso¬vé práce sa stali právom reprezentačnou súčasťou európskeho umenia dvadsiateho storočia.

Marian Meško október 2018