Petr Stanický

Petr Stanický

Petr Stanický je sochár, ktorý pracuje aj so sklom. Vymyká sa však z rámca tradične chápanej disciplíny sklárskeho výtvarníctva. Nezdôrazňuje krásu, ani estetiku materiálu, ale zdôrazňuje skôr jeho rudimentárne vlastnosti, napríklad, istú priemyselnú surovosť, alebo tiež špecifickú svetelnosť, transparentnosť či schopnosť odhmotňovania a vytvárania virtuálneho priestoru… Je totiž sochárom v pravom zmysle slova, tvorcom, pre ktorého materiál – či už je to sklo, drevo, lepenka, hlina alebo kov – nepredstavuje hlavný tvorivý menovateľ, ale práca s ním je vždy podriadená autorskému zámeru a uvažovaniu, jeho základom je silné minimalistické gesto. Patrí ku generácii súčasných českých tvorcov, ktorí všestranne využívajú otvorenosť nášho sveta a nomádsky sa pohybujú v medzinárodných kontextoch súčasného vizuálneho umenia. Stanický pracuje s priestorom a myslí v priestore, a hoci sa figúra vytratila z jeho diel, jej prítomnosť ostáva stále citeľná. Aj preto, že jeho sochy a inštalácie sú vlastne „metaforické“ architektúry par excellence a architektúra ako taká je priestorom ľudského bytia. Istý čas pobudol v New Yorku, pôsobí a tvorí v Zlíne, v mestách, ktoré napriek rozdielom a vzdialenostiam niečo podstatné spája, a tým spojivom je racionálny, funkcionalistický, industriálny genius loci. Stanický tak základné stavebné prvky daných miest – ba dalo by sa povedať „svetov“ jeho fiktívneho Metropolisu – transformuje do vymyslených, i keď v čomsi pocitovo analogických, ním vytvorených, priestorových, materiálových a vizuálnych štruktúr. Sú si podobné so svojimi predobrazmi, avšak nie sú s nimi totožné. Jeho sochy a inštalácie – „architektúry“ (často určené pre konkrétne miesto) jednoduchých a neraz strohých geometrických tvarov, niekedy ozvláštnených určitou odchýlkou, majú dynamickú osnovu (ktorá sa mení v priestore v súvislosti s pohybom diváka), zosobňujú akési energetické toky priestorov, do ktorých sú určené, procesuálne sa dejú a menia aj atmosféru daného miesta. Tomu zodpovedá tiež využitie materiálov, ktoré v sebe nesú aj istú ikonickú – priemyselnú – stopu, drôtené siete, nerezové plechy a cementové dosky, sklené tabule alebo trubice. Práve stret a prepojenie rozdielnych a často protikladných fenoménov, rôzne kombinovaných materiálov a skupenstiev, pevného a tekutého, priehľadného a nepriehľadného, organického a anorganického, racionálneho a intuitívneho, robustne cítenej artistnej formy s nájdeným tvarom, princípov konštrukcie a deštrukcie, resp. dekonštrukcie, danosti a náhody, chaosu i poriadku etc., vnáša do jeho diel znepokojivé významové napätie a nasycuje zdanlivo neživú hmotu pôsobivým duchovným – a ľudským – akcentom.

Katarína Bajcurová, február 2020