Milan Bočkay

Plán bol vcelku jednoduchý – vyzvaný okruh priaznivcov M.B. mal možnosť vybrať z jeho tvorby dielo, ktoré by vystihlo označenie „Toto je môj favorit“. Pomôckou bola monografia, katalógy, vlastníctvo či pamäť. Šírka záberu nebola obmedzená. Takto sa vo výbere ocitla práca z roku 1963, alebo terajšia z roku 2021. Sen o retrospektíve. Do výberu som sa snažil nezasahovať; brzdou bola nedobytnosť diela či komplikovanosť pôžičky. Formu stalinskej demokracie som použil výnimočne, keď jeden účastník vybral 30 prác a druhý trúfalo naznačil maľbu nového obrazu podľa jeho predstáv. Nikto z okruhu vyzvaných priaznivcov však účasť neodmietol (aj keď v rámci beztrestnosti táto možnosť bola ponúknutá). Väčšina naopak predstierala poctenosť. Časť buržoáznych milovníkov umenia si vybrala svoje vlastníctvo. Ukázalo sa, že niektoré obrazy majú prekvapujúco viacerých fanúšikov, iné „dostali košom“. Nad všetkým však trónila pridaná hodnota v podobe pocitu hravosti, prekvapenia a nadovšetko kamarátstva. Trápi ma, že okruh vyzvaných účastníkov bol tvrdo obmedzený priestorom galérie a tiež mojou zábudlivosťou. Ohrdnutým sa ospravedlňujem a ponúkam aspoň symbolické stotožnenie sa s tým ktorým obrazom.

V máji 1968, počas parížskych nepokojov, zneli fraškovité, všetko spochybňujúce slogany. Jeden z nich bol „Neverte nikomu nad tridsať“. Dnes k nemu dodávam: Neverte nikomu pod sedemdesiat.

Milan Bočkay