RE: REPRO

Mária Čorejová, Zuzana Husárová, Miroslava Urbanová

od 6. 9. 2021 do 10. 9. 2021

Keď píšem o výstave, snažím sa poze-rať na ňu s odstupom a z perspektívy, ktorá by mi ju najprv umožnila uchopiť ako celok. Nezávisle od roly, ktorú zastávam (kurátorka či kritička). Chcem z kvázi objektívnej diaľky priblížiť jej stratégie a vnútornú logiku, cielene zazoomovať na jej jednotlivé súčasti a špecifiká. V prípade výstavy RE:REPRO sa mi to zdá istým spôsobom nepatričné. Jednak som príliš zblízka vnímala priebeh jej vzniku, všetky nerealizované nápady
a možnosti. Okrem toho, pojem reprodukcia, ktorý výstavu zastrešuje, a odráža sa v jej názve vo forme odpovede na abreviáciu kľúčového slova, je nielen diskutabilný, ale aj neuveriteľne obsažný, významovo gravidný. Preto doňho asi treba zarezať z viacerých strán, ochutnať ho, prežuť a stráviť alebo jednoducho vypľuť, ak vám nie je pochuti, rovnako ako spravili výtvarníčka Mária Čorejová a poetka Zuzana Husárová.

 

Nalákajú ťa na ľúbivé vizuály. Dúhové gradienty, ktoré máš tak rada/ rád vo svojom insta feede, senzuálnu červeň, veľké, všeobjímajúce plochy. Vypláchnu ti oči a uši jazykmi…, ktoré síce rozoznávaš, no potrebuješ ich prefiltrovať cez hlbšie vrstvy vedomia a poznania. Kde sa zobrazené veci a javy Čorejovej kresieb správajú inak ako to poznáš, v drzej poe-tickej licencii, resuscitujúc formát plagátu výbojmi politiky. Znepokojivý beat, kadencia a významy Husárovej hovorených slôh zas nepripomínajú zvyčajnú nabúchanú rapovú maskulínnu šukačku. Je to však rep a ty si spomenieš, že aj ženy striekajú a hoci nie s účelom plodenia, zem sa vždy zatrasie. Už aj umelkyne môžu všetko? Aj keď sa na chvíľu cítiš v beztiaži intelektuálneho (roz)poznávania, si neodlučiteľne prepojená/ý so svojím telom a s rodom, ktorý si prijal/a za svoj. A budeš to tak pravdepodobne vnímať. 

 

Dôležité je uvedomiť si, že hoci všetky tri ruky – Máriine, Zuzanine a moje, ktoré držia pomyselné čepele, získali volebné právo pred sto rokmi, práve naše reprodukčné práva sú stále ohro-
zované tupými kliešťami nereformovaného konzervativizmu a populizmu. Na našich krkoch visí ako taká chic vintage kotva ešte stále z veľkej časti aj neplatená, tzv. reprodukčná práca – myslím na domáce práce, nie(len) rodenie. Boli sme učené pozerať sa na seba ako na telá a tváričky
v neustálej súťaži krásy hlavne očami tých druhých – mužov a reklamy, cez zmnožované plochy vyretušovaného opakovania vyprázdnených ideálov – prostredníctvom časopisov, pútačov a monitorov. V umelec-kej prevádzke sme zas uviaznuté v slučke subverzívnych snáh o reformy sexistických „tradícií“, ale aj v mikrosvete citácií, apropriácií, ko-lísavých posunov na mieste v čase, keď kópie dokážu prevýšiť originály. Je to príliš ostré?

 

Nech je pre teba táto výstava nepohodlnou sedačkou, ktorá sa ti zaryje do pamäti.

Miroslava Urbanová,

september 2021

 

 



Nie je možné pridávať komentáre.