Viktória Lengyelová

Distance

od 25. 2. 2022 do 25.3.2022

Na čo nám je umeNIE a načo nám je učenie? Nedávno nám galerijná pedagogička usporiadala výstavu v Kunsthalle s názvom: Čím chceš byť, umelec? Od detstva som chcel byť kominárom, kozmonautom, neskôr Picassom, len pedagógom nie – to sa mi aj podarilo. Na vysokej škole výtvarných umení som ako študent neznášal korekcie, moje obrazy asi neboli dosť „pekné“. Klasicizmus a pátos totalitnej kultúry som nenávidel, ale bola mi cudzia aj prvoplánová „interpretácia“ západného umenia.

Z môjho pohľadu obidve strany fungovali na báze kolektivizmu a ja som bol presvedčený, že skutočné umenie je výsostne individuálna činnosť. Vedúcu úlohu strany som neuznával tak isto ako gloriolu vedúceho neoficiálnej skupiny. Jedine knihy ma nesklamali, budoval som sám určitý typ autodidaktického vzdelania, hoci som študoval na dvoch vysokých školách, v Bratislave a v Budapešti. V súčasnosti plánujem veľkú samostatnú výstavu v MUMOK-u, len ešte som nedostal termín…

Stále mladý Rudo Sikora zrazu nemohol už ďalej garantovať v Košiciach. Hľadali, hľadali, kým ma nenašli, ako náhradu – po Slovensku vtedy ešte nebehalo tak veľa profesorov. Zdedil som teda ateliér grafiky a experimentálnej tvorby. Trochu som oprášil pôvodný program, pridal som pár cudzích slov: a hurá na post-modernu!

V tom prostredí sa objavila študentka Viki Lengyelová. Tu prezentovaná sériová práca ešte nikde nebola vystavená. Nevzniklo to na nejaké ateliérové zadanie, ako napr. konceptuálna stratégia, alebo interpretácia Jóskabáčiho alias Joseph Kosuth. Nakoniec samotné dielo ani nevzniklo. Ide o mobilnú – ináč veľmi špekulatívne zostavenú – štruktúru, ktorá bola k dispozícii už dlhšiu dobu a ktorú autorka možno nechcela takto ani inde vystaviť… Postkonceptuálne dielo, v tom zmysle, že koncepcia vznikla takpovediac už po realizácii ako dodatočné pomenovanie – krst, radosť nad novým životom (aby som bol trochu poetický). Predstieraná forma prejavu počíta s určitou anonymitou, veď dnes je ťažké obecenstvo šokovať niečím novým a neobvyklým – v postmodernom polospánku by Duchampa prehliadli, ako sezónnu reklamu… Nejde tu ani o levitovanie medzi vulgárnym a transcendentálnym posolstvom, skôr o niečo už zabudnuté, alebo v súvislosti s tým, čo ešte nevzniklo… Mimikri či projektová konštrukcia proxy vojny medzi holou realitou a umením? Predovšetkým ide o fixáciu situácie, kde usporiadanie jednotlivých komponentov zostáva konštantné, to znamená, že aj v budúcnosti budú reprodukovateľné iba vo vzniknutej forme a v tom istom poradí. Textový odkaz tu nefunguje doslovne, ani symbolicky – výsek z komplexne vybudovanej inej paralelnej štruktúry naznačuje väčšie objavy a súvislosti o vnútornej pravde a intuícii autorky.

Peter Rónai, február 2022