Meniace sa technológie, ktoré vytvárajú pevné i virtuálne povrchy, radikálne menia vnímanie prahov a hraníc. Ak je možné povrch považovať za miesto premietania a predvádzania psychických, kultúrnych, sociálnych a politických hodnôt, aký je dôsledok rozplývajúceho sa alebo miznúceho povrchu? Ako dnes (ne)materiálnosť povrchu ovplyvňuje naše prežívanie tela, seba a spoločnosti? V akých formách existuje povrchová materialita vo virtuálnom veku? Aké morálne, funkčné a estetické hodnoty povrch skrýva alebo odhaľuje? Všetky tieto otázky sú viac menej radikálne implikované v názve dizertačnej práce Mareka Burcla
Budúcnosť povrchu po zmiznutí (rozmeru), ktorej finálna podoba uzatvára jeho doktorandské štúdium na Katedre maliarstva Vysokej školy výtvarných umení a stala sa aj sujetom aktuálnej výstavy. Vždy je v rámci umeleckého štúdia nanajvýš zaujímavé, ak sú postoje a prístupy k historicky výrazne podmienenému médiu a jeho reflexii kriticky prehodnocované. Relevantnou dispozíciou k zmene je aj to, že nové technológie sú už dávno demystifikované, ich výstupy v podobe obrazov už donekonečna neanalyzujeme a permanentne aktualizovaná novomedialita odhaľuje skôr hypnotické účinky cynického rozumu. Podľa významnej teoretičky Svetlany Boym je v pokročilom technologickom žargóne samotný priestor ľudstva odsunutý na hranicu omylu. Technika, ako hovorí, je úplne dôveryhodná, nebyť ľudského faktora. Táto hranica omylu je však aj našou hranicou slobody. Je voľbou nad rámec viacerých možností naprogramovaných pre nás, interakciou vylúčenou z počítačovej interaktivity. Nefunkčná technika alebo adaptovaná technologická chyba je novou technológiou umenia. Na zisťovanie neočakávaných prepojení medzi rôznymi formami vedomostí, umenia a technológie formou
bočných adaptácií (keď sa niečo vyvíja, aby slúžilo nejakej funkcii, ale následne ju poprie) Marek Burcl často využíva narúšanie pôvodných algoritmov a nahrádza ich inými, aby získal iný druh zobrazenia. Zostrojuje rôzne optické prístroje a mení zaužívanú funkciu výstupných zariadení (ako napr. tlačiareň či skener), ktoré osádza do špeciálnych konštrukcií, rozoberá komprimované videá a preniká k podstate digitálnej informácie a zobrazeniu jej absencie (alebo výpadku), s kvalitami blízkymi farebnému vnemu, s ktorým operuje maliarstvo prostredníctvom zrakového senzora. Nie je preto nezaujímavé, že vo finálnej podobe svojej doktorandskej práce odkazuje prostredníctvom námetov práve na kľúčového hráča post-situácie pre maľbu 20. storočia, Georgea Seurata, ktorý vytvoril nový umelecký jazyk využívajúc vlastnú heuristickú metódu miešania farieb a simultánneho kontrastu, prísne previazanú so súdobými vedeckými teóriami o percepcii a optických javoch. Seuratova
farebná bodka je tu Burclovým avatarom v juxtapozícii materiálu.
Kontextom aktuálnej výstavy je v podstate skúmanie rozhraní niekoľkých vizuálnych systémov. Vyniká séria čiernobielych fotografií, pôsobiacich realisticky, ktoré v skutočnosti vznikli bez ohniska. Boli programované prostredníctvom maľby, ktorá zatienila svetlo zachytávané svetlocitlivým papierom. Ďalej je tu obraz, ktorý nikdy neexistoval a vznikol prostredníctvom naprogramovania množstva lineárnych abstraktných línií, striedaných v čase, podobne, ako to robí analógový film. Pohyblivý záznam vytvorený týmto spôsobom v sebe skrýva vizuálne informácie, ktoré zviditeľní až skener zaznamenaním pohybujúcej sa plochy. Kódovaním vizuálnej informácie do ruptúr narúšajúcich inak pravidelnú štruktúru, tak, ako to robí autostereogram, vzniká vizuálna plocha, na ktorú, ak sa správne (respektíve nesprávne) pozrieme, tak náš mozog vytvorí ilúziu virtuálneho trojrozmerného objektu. Olejomaľby zobrazujú reálne námety, ale tak, ako by sme ich vnímali, ak by naše oči dokázali zaznamenávať iba farby. Teda, ako by sme videli, keby sme nevnímali takzvané nefarby, čiernu a bielu. Ilúzia čiernej farby, ktorá v našom oku vzniká absenciou žiarenia, je nahradená všefarebnou šedou, tvoriacou podklad, na ktorý nasleduje maľba výhradne s čistými farbami.
Marek Burcl vytvára vo finálnej podobe niečo ako svoj vlastný broken-tech art, s premyslenou a citlivou voľbou materiálov a médií, s precíznou technickou realizáciou a s prekvapivou osciláciou medzi rozhraniami použitých médií. Vytvára nové prostredia pre obrazy, ktoré sa javia ako už vždy pozmenené, akoby nejaké dáta vymazala neviditeľná ruka. Jeho finálne práce nerezignujú na postupy prítomné vo vedeckom dokazovaní a pozorovaní, pretože vo všetkých technikách mapovania vizuálnych systémov je čas znovu zostavený ako roviny, plochy alebo ako priestor. Samotné ich použitie síce nie je nové, ale čoraz viac sa stáva neoddeliteľnou súčasťou odkódovania nielen týchto vedeckých postupov, ale aj širokého spektra kultúrnych a komunikačných stratégií.
Celkom prirodzene je tu podložená aj nedôvodná dichotómia klasických a nových médií, nachádzame množstvo relevantných príkladov obojsmerných vzájomných vzťahov medzi zobrazovaným, zobrazením a záznamom, ich programovaním a manipuláciou.
Budúcnosť povrchu po zmiznutí (rozmeru) je zrelou prácou, ktorá podčiarkuje príznaky prechodu od kultúry vzdialenosti ku kultúre súbežnej temporality, od krátkodobého po to, čo je bezprostredné, od obmedzeného horizontu po absenciu akéhokoľvek horizontu.
Klaudia Kosziba
