Klaudia Kosziba

Zdá sa, že Klaudia Kosziba sa cíti doma vo sfére nejasnosti. Figúry a príbehy na jej maľbách nikdy nie sú jednoznačné. Je jej blízke všetko to, čo je „medzi“: súmrak ako čas medzi dňom a nocou; hmla, oblaky; textúra zvláštnych aj všedných povrchov, „zazoomovaná“ do detailu, ktorý znemožňuje spraviť si predstavu o celku; detail vytrhnutý z kontextu, niekedy aj z konkrétneho pozadia; výjavy prekryté vrstvou času, obrastené plesňou, zapadané prachom, vyblednuté ako dávna spomienka.

Na príznačne „jesennej“ výstave predstavuje autorka výber z najnovších prác, ktorých námetom sú huby. Na výtvarnej scéne figurujú huby už niekoľko rokov ako „hot“ téma. Skúma sa podhubie ako potenciálny ekologický materiál budúcnosti; vzťahy medzi hubami a stromami v lese slúžia ako modelový príklad vzájomnej previazanosti všetkého so všetkým; huby chápeme ako fenomén, ktorý prekračuje binárne uvažovanie o svete. Patria medzi ne mikroorganizmy, vďaka ktorým funguje naše trávenie; alebo plesne, ktoré môžu byť pre nás toxické, ale aj chutné, či dokonca život zachraňujúce.

Koszibu zaujíma emócia, atmosféra, ale aj samotný povrch a technická stránka maľby. Preto keď maľuje huby, testuje všetky možné uhly pohľadu, mierky aj zaostrenia. Skúma estetické kvality plodníc drevokazných húb ako repetitívnu, a predsa nekonečne variabilnú hru rôznych tvarov a odtieňov. Občas je pôvodný motív takmer nespoznateľný a nám sa zdá, akoby sme nazerali do nadpozemského či podmorského priestoru žiariaceho zvláštnym svetlom, v ktorom sa hmýria éterické tvary medúz, bublín, alebo duší pripravených sa inkarnovať. Inokedy sa plodnice mäsito rozdrapujú a svojou šťavnatosťou evokujú vulvu, resp. vnútorné orgány a sú ľahostajne hrozivé svojou nepochopiteľnou inakosťou. A napokon vidíme huby ako dôverne známe, „domácke“ objekty – čerstvo pozbierané jedlé kuriatka, hríby smrekové, dubové či kozáky sú vystavené na stole, alebo sa sušia nakrájané na plátky a naukladané na kartóne.

Klaudia Kosziba vzdáva poctu hubám, ktoré samy osebe sú asi najtrefnejším stelesnením neukončenosti, procesuál-nosti, prestupovania hraníc. Cez svoje „Svätenie húb“ nám naznačuje, že možno práve toto sú kvality, ktoré by sme si mali ceniť viac než klasicistický či racionalistický model sveta s jasnými kontúrami, kde je všetko roztriedené a klasifikované. Spolu s hubami sa tu odohráva svätenie neistoty a nejednoznačnosti.

 

Alexandra Tamásová, september 2023

 

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.