VPÍSMENKOVÁVANIE

od 5. 9. 2024 do 25. 10. 2024

Písmový znak ako obrazový prvok objavilo a ako figuratívny tvarový prvok uplatňovalo už staroveké Grécko. Táto tradícia nepretržite pokračovala, kým nedosiahla vrchol v baroku, keď textový obraz strojeno vycibreným pohrávaním sa so slovným znením a obrazom určoval spoločenské zvyklosti vzdelancov: umelecky stvárnený textový obraz používali ako epigram na všemožné účely, hoci pri slávnostných či blahoprajných príležitostiach alebo namiesto pozvánok.
Futuristi začiatkom XX. storočia nadviazali na túto tradíciu a dovolávali sa syntézy upotrebiteľných prostriedkov. To zodpovedalo ich hlavnej požiadavke zotrieť všetky hranice medzi umeleckými žánrami v prospech spojenia hudby, literatúry a maliarstva. Apollinaire, majúci k futuristom blízko, podľa tejto základnej myšlienky a vplyvom analytického kubizmu tvoril v roku 1913 prvé kaligramy, ktoré sprvoti označoval ako „lyrické ideogramy“. Ide o druh poetických textových obrazov, kde slová nadobúdajú tvar spomenutých predmetov či námetov, pričom zásadné podnety pochádzali z plagátov a novinových príloh. Rovnako obrazové básne a textové typografie Kurta Schwittersa prispievali k novým obrazným výrazovým možnostiam voľnej typografie s premenlivou voľbou typu a veľkosti písma. Apollinaire a Schwitters prinavrátili notovým značkám, literám, slabičným a zvukovým prvkom ich alegorickú silu. Znakový repertoár písma tak prináša nový výtvarný druh, ktorý svojvoľnou rytmickosťou oslovuje rovnako obrazové a rečové vnímanie.

Na Slovensku sa, sprvoti nesmelo, začína začleňovať písmo do grafiky sociálneho zamerania za prvej republiky u Galandu a Weinera-Kráľa. Pri úpravách svojich zbierok s ním narába Rudo Fabry. Potom sa s ním už nehatene, najmä typograficky a kolážovo, experimentuje na bratislavskom Bauhause – Vydrovej Škole umeleckého priemyslu. Po vojne sa otvárajú nové obzory štipendijnými pobytmi vo Francúzsku hoci Šturdíkovi a Gudernovi. Tí, okrem priamej konfrontácie s historickými smermi, sa zoznamujú takisto s utvárajúcim sa hnutím lettrizmu, poučeného dadaizmom a surrealizmom. Najprv iba v poézii, ale postupne začiatkom druhej polovice XX. storočia preniká do všetkých oblastí kultúry, vychádza z neho fluxus aj konceptualizmus, využívali ho Henri Michaux či Antoni Tàpies.

S politickým odmäkom 60. rokov preniká aj k nám. Zásluha náleží dvom moravsko-sliezskym študentom na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení: Milošovi Urbáskovi a Eduardovi Ovčáčkovi. Kým u Urbáska ide o cestu ku geometrickej abstrakcii, Ovčáček sa blíži konkrétnej poézii. Lyrická výpoveď tu nevzniká zo sémantiky slov, lež z jednoty slovného a obrazového jazyka. Zvukový prvok slabík a hlások sa rovnako ako obrazná reč sledu písmen osamostatňuje. V kolážových kompozíciách jeho často vypaľovaná litera ako znak predostiera svoju čistú výtvarnú hodnotu, takže túto syntézu hlások, figurálnych obrazov a útržkov slov čítame ako novú poetickú významovú skladbu.
Svoje lettristické diela predstavujú na výstavách bratislavských Konfrontácií — neformálneho združenia výtvarníkov rozličných pokolení, prinášajúceho styk s najsúčasnejším európskym výtvarným vývinom. A tak písmo zaraďujú do svojich úsilí zavše aj Jožo Jankovič, Stano Filko, Mira Haberernová či Jaro Kočiš. Za normalizácie sa stáva výrazovým prostriedkom ekologistov a vesmírnych plánovačov ako Július Koller alebo Rudo Sikora. Lettrizmus sa následne stáva neoddeliteľnou súčasťou, podľa potreby či popudu a príklonu autora, slovenského umenia. Kam u nás dospel? Zatiaľ poslednou medzou sú záznamy siločiar pohybu prstom na displeji mobilu pri vyťukávaní čísla od Štěpána Palu.

Výstava v Galérii 19 je prvým pokusom predstaviť toto smerovanie. Vychádza z možností priestorových, časových aj finančných. Nečiní si tak nárok na vyčerpávajúci prehľad, napriek tomu sa nám pošťastilo zozbierať okolo 35 autorov. Jediná výpožička je z mestskej galérie, ostatné pochádzajú z ateliérov a súkromných zbierok. Otázne je čo alebo skôr odkiaľ a pokiaľ je lettrizmus. Neraz využíva koláž, asambláž a ready-made. V mnohom sa prelína s konceptualizmom. Kým v konceptualizme však nadpis podporuje myšlienku, pri lettrizme sa uplatňuje výtvarné hľadisko celku.

Lettrizmus je mi blízky. Dáva mi opodstatnenie. Ako kunsthistorik som prostredníkom medzi umelcom a verejnosťou. Lebo, prepáčte, pre mňa na počiatku bolo slovo.

Vystavujúci autori:

František Blažo (1946 Trnava, žije v Košiciach)
Klára Bočkayová (1948 Martin, žije v Stupave)
Daniel Brunovský (1959 Bratislava, žije v Zohore)
Miroslav Cipár (1935 Vysoká/Kysucou – 1921 Bratislava)
Eva Cisárová-Mináriková (1943 Cífer, žije v Bratislave)
Anna Daučíková (1950 Bratislava, žije tamže)
Martin Derner (1973 Košice, žije v Bratislave)
Peter Ďurík (1947 Martin, žije tamže)
Igor Ďurišin (1947 Klenov pri Margecanoch – 2021 Hannover)
Rudolf Fabry (1915 Budmerice – 1982 Bratislava)
Nikolaj Feďkovič (1945 Užhorod, žije v Košiciach)
Stano Filko (1937 Veľká Hradná pri Trenčíne –2015 Bratislava)
Mikuláš Galanda (1895 Turčianske Teplice – 1938 Bratislava)
Ladislav Guderna (1921 Nitra – 1999 Vancouver)
Ján Hrčka (1988 Bratislava, žije v Pezinku)
Pavel Choma (1950 Žilina, žije v Martine)
Jozef Jankovič(1937 Bratislava – 2017 Bratislava)
Dušan Kállay (1948 Bratislava, žije v Lamači)
Július Koller (1939 Piešťany – 2007 Bratislava)
Miloš Kopták (1969 Žilina, žije v Bratislave)
Vladimír Kordoš (1945 Nemecká Ľupča, žije v Bratislave)
Patrik Kovačovský (1972 Bratislava, žije tamže)
Fero Kráľ (1919 Liptovský Mikuláš – 2008 Borinka)
Pavol Kráľ (1953 Žilina, žije v Bratislave)
Juraj Meliš (1942 Nové Zámky – 2016 Skalica)
Marian Meško (1945 Prešov, žije v Bratislave)
Sväťo Mikyta (1973 Čadca, žije v Iliji pri Štiavnici a Brne)
Monogramista T.D. (1947 Výčapy-Opatovce pri Nitre, žije v Brne)
Eduard Ovčáček (1933 Třinec – 2022 Ostrava)
Dušan Pacúch (1954 Martin, žije v Devínskej Novej Vsi)
Štěpán Pala (1944 Zlín, žije v Devíne)
Peter Pollág (1958 Levoča, žije v Bratislave)
Vladimír Popovič (1939, Vysoká/Uhom pri Michalovciach, žije v Bratislave)
Peter Roller (1948 Bratislava, žije v Devíne)
Rudo Sikora (1946 Žilina, žije v Bratislave)
Kamila Štanclová (1945 Zvolen, žije v Lamači)
Jozef Šturdík (1920 Križovany pri Trnave – 1992 Bratislava)
Eva Tkáčiková (1974 Žilina, žije v Kysaku)
Rasťo Trizma (1959 Bratislava, žije v Bratislave)
František Turcsányi (1953 Košice, žije v Hniezdnom pri Starej Ľubovni)
Miloš Urbásek (1932 Ostrava – 1988 Drábsko)
Edita Vološčuková (1951 Stropkov, žije v Prešove)
Imro Weiner-Kráľ (1901 Považská Bystrica – 1978 Bratislava)
Emília Závacká (1942 Prešov, žije v Košiciach)