Viera Krajcová

Výstavou Viera Kraicová známa neznáma si v Galérii 19 pripomíname umelkyňu, od ktorej odchodu uplynul už jeden rok. Ponúkame vám pohľad, či lepšie povedané, „vcítenie sa“ do veľmi osobnej a výnimočnej časti tvorby, ktorú možno označiť za jej najprirodzenejšie privatissimo. Známa je skutočnosť, že sa ako maliarka po celý život venovala malým, komorným formátom, cez ne obrazne a farebne myslela, hľadala tvar budúcich diel, ale najmä sa radovala zo samotného tvorivého procesu. Neznáme sú však diela, ktoré vám prinášame:  ukryté v ateliéri, neboli doteraz zväčša publikované, ani vystavené. Viera Kraicová patrí k najosobitejším postavám slovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia. Najdôležitejšími pre jej vývoj boli 60. roky, keď zažila priam eruptívne vzopätie. So zanovitosťou objaviteľa a pátrača, neobvyklou pre ženu – začala odkrývať nové cesty výtvarného vyjadrovania, na Slovensku dovtedy neobvyklé. Jej program spontánnej maľby siahal až k radikálnym a v našom kontexte ojedinelým polohám: spočíval na pretavení a krížení podnetov lyrickej a gestickej abstrakcie, akčnej a gestickej kaligrafie, pričom sa jej zvláštnym spôsobom podarilo prepojiť nefiguratívne a figuratívne postupy. Objavila spontánny záznam okamžitých psychických situácií a stavov, ktoré vedela uvoľnene a impulzívne nahodiť na papier i plátno. Expresívna funkcia farebnej hmoty a gesta sa stotožnila s nonverbálnym, symbolickým významom, náladou, pocitmi, ktoré sprostredkúval. Štetec v jej rukách sa stal nielen prostriedkom maľovania, nanášania farby, ale i kreslenia a písania farbou. Kresba pôsobila maliarskejšie, hlavným znakom uvoľňujúceho sa rukopisu bolo oslobodzujúce impulzívne gesto, ktoré malo pre ňu samu až katarzný účinok. Často bola základom jej obrazov archetypálna znaková zostava – v obrysovo načrtnutej kompozícii možno poznať jednoduchý ovál hlavy, siluetu figúry, či skupiny figúr, práve ony sa stávali epicentrom farebných, maliarskych a kresbových erupcií. Neraz volila zámerne naivizujúcu dikciu; bola blízka čistému chápaniu detskej tvorby či umeniu moderných primitívov, tzv. art brut. Od 80. rokov sa v jej diele osamostatnila tvorba malých foriem – rozmerom miniatúrnych tempier, ktoré okrem iného (ako skice k väčším obrazom) mali funkciu novoročeniek, každoročne nimi tešila svojich blízkych a priateľov. Hravosť, čistota srdca, bezprostredná a miestami okúzľujúco detská nevinnosť oka vyvierali z jej umeleckého a osobnostného naturelu, vždy túžobne očakávaných chvíľ vnútorného sústredenia i extatického maliarskeho vytrženia. Vo farebných slávnostiach, v expresívnych a dramatických výškach i v lyrickom tichu Kraicovej maľby bolo vždy niečo odinakiaľ, lúč z iného sveta. Jej gestá vášnivo vrhané na plátno i papier dodnes nesú v sebe nedefinovateľnú metafyzickosť, miestami divoká, inokedy pokojná línia kresby evokuje niečo z vesmírnych zákonitostí, počmárané modly a okrídlené bytosti si stále strážia svoje tajomstvá.

Katarína Bajcurová, máj 2013