Václav Cigler

V Galérii 19 sme si už zvykli pravidelne sa stretávať s tvorbou významných osobností českého moderného a súčasného umenia, tentoraz máme možnosť privítať ďalšieho priateľa Slovenska, legendárneho českého tvorcu Václava Ciglera. Do Bratislavy sa vracia „ako domov“, k „svojim“. Prvýkrát sem prišiel z Prahy v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, aby založil a viedol Oddelenie skla v architektúre na Vysokej škole výtvarných umení, kde pôsobil do konca sedemdesiatych rokov. Na čelo sklárskeho ateliéru, ktorý sa stal naozajstnou „školou myslenia“, laboratóriom a intelektuálnou dielňou, sa postavil človek s európskym myslením a rozhľadom. V hlavách poslucháčov spôsobil povestný prievan, „ukázal nám svet ako z balóna, otvoril nám oči“, výstižne na margo Ciglerovho pedagogického pôsobenia poznamenal jeden z absolventov oddelenia, Marián Mudroch. Svojím sochárskym názorom predstavoval Cigler, spriaznený s neo-konštruktivistickým hnutím a „novou ciltlivosťou“, tú názorovú polohu, ktorú Jindřich Chalupecký vtedy označil ako „primárne štruktúry“ či minimalizmus. Všestranné, otvorené a netradičné myslenie v skle, pochopenie jeho imanentnej filozofie v oveľa širších súvislostiach posunulo jeho tvorbu

k iným horizontom; súviseli hlavne s priestorom, s vnútorným kontextom diela i s vonkajšími rámcami jeho začlenenia do prostredia, pochopeného ako totalita – stala sa ňou krajina, príroda, zem, telo človeka i ním pretvorený svet. Do svojej tvorby integroval nový fenomén virtuálneho priestoru a pohybu, vniesol do nej elementy projektového a landartového myslenia. K sklu sa správal sui generis konceptuálne: objekty, architektúry či priestorové a svetelné inštalácie projektoval ideálne, vopred počítal s výsledným optickým a kinetickým efektom diela. Hlbokým nasadením, vysokou tvorivou náročnosťou nastolil pred svojimi poslucháčmi etický imperatív vytrvalého hľadania vlastnej cesty. Nebola preto náhoda, že časť Ciglerových absolventov prekročila médium skla a svoje výtvarné a umelecké poslanie objavila v inej, tradičné médiá opúšťajúcej tvorbe. V tej polohe, ktorú by sme mohli označiť pomocnými pojmami dematerializácia a konceptualizácia. Priklonili sa k akčnému umeniu, analýze výtvarných prostriedkov, k videu i fotografii. Iná časť absolventov a študentov zas zostala verná sklu, i keď aj v tejto sfére zaznamenávame mnohé vykročenia za hranice materiálovo a funkčne definovanej disciplíny. Bola to práve – už spomínaná – otvorenosť a odvaha jeho vlastných výtvarných cieľov, ktoré dokázal vštepiť svojim študentom i v časoch, ktoré neboli ľahké. V sedemdesiatych rokoch totiž – po zavedení tvrdého normalizačného kurzu, ktorý dopadol nielen na Vysokú školu výtvarných umení, ale aj na celú umeleckú prax – mohol šíriť svoj pedagogický a výtvarný experiment v zdanlivo zúženom poli tzv. úžitkového umenia. Možno práve toto obmedzenie

však iniciovalo ďalšie momenty neortodoxného umeleckého myslenia a mediálneho prekračovania hraníc zdanlivo uzavretých disciplín, ktoré je dnes už vnímané ako samozrejmosť. Nielen z pedagogického, ale aj z tvorivého hľadiska bol pobyt na Slovensku pre Václava Ciglera mimoriadne plodným obdobím, práve tu anticipoval mnohé nové myšlienky, formy a postupy, ktoré rozvíja dodnes, a ktorým dokázal dať nielen umeleckú hĺbku, vážnosť, ale aj veľkorysé meradlo. Svedčí o tom aj najnovšia výstava realizovaná v spolupráci s Michalom Motyčkom a nazvaná jednoducho

– Opět zde.

Katarína Bajcurová, marec 2013